12. kapitola Voldemort

Varovanie: viem, že opäť po nesmierne dlhom čase pridávam kapitolu, ale momentálne sa mi veľmi nedarí vrátiť sa k tomuto fandomu...
Zamestnáva ma taký supernatural, merlin + originálne veci a to som ani nestihla ešte uviesť poviedku Dúhový chlapec, samozrejme to neznamená, že už nemám rada HP, len sa mi to trochu vzdialilo...
Mimochodom tentoraz ma k tejto poviedke opäť priviedla taká super knižka Noční bežci, (mimochodom je veľmi vhodná pre ľudí, ktorí majú radi slash, lebo tam nájdete párik muž/muž v hl. dejovej línií) akurát sú tam aj čarodejníci tak som si zas nejako spomenula, že zanedbávam HPFF
Ospravedlňujem sa čitateľom za dlhú pauzu, ale naozaj nebola inšpirácia a keď nie je tak sa píše fakt veľmi ťažko....
Pár pre túto kapitolu: HP/LV,

pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka:  12. kapitola opravená

Hodnotenie
 

Get free premium widgets for your blog and website.

Tieň (druhá časť)

Varovanie: 15+, nič zvláštne čo sa týka deja

Obsah: Čarodejnica Morgause sa rozhodne pomstiť Merlinovi Pomocou svojich čarov vysloví prastaré zaklínadlo, ktoré skomplikuje život mladého princa Artuša a jeho služobníka Merlina...

Poznámka: je to niečo ako alternatívny diel, odohráva sa po skončení druhej série (teda presnejšie, takto by som si to predstavovala ja)




***
„Musím vás prebrať, Artuš. Nemáme inú možnosť,“ Gaius opatrne vlial pripravenú zmes do princových úst. Nestačilo to. Dokázal len zdržiavať to, čo malo neodvratne prísť. Musel riskovať všetko a zachrániť oboch, ak to bude možné.
„Gaius...“ Artuš opatrne otvoril oči. Všetko ho bolelo, svet pred ním sa pohyboval priam závratnou rýchlosťou.
Hlava mu opäť začínala klesať. Z rany sa šírila priam nepredstaviteľná bolesť.
„Nezaspávajte! Musíme ísť,“ násilne ho vytláčal z lôžka. Čas sa krátil.
Dvorný lekár ho s námahou tlačil ku dverám.
„Kráčajte. Nesmiete zastať,“ vynaložil na to všetky svoje sily.
„Kam, Gaius?“ bolesť mu nedovolila poriadne rozprávať Rukou si pridŕžal ranu.
„Mágiu môže poraziť len mágia. Musíme sa dostať k Merlinovi...“ opatrne otvoril dvere a rýchlo ho viedol smerom k väzeniu. Nikto si ich nevšímal. Krik strážcov k nim doliehal z opačnej strany. Niečo vážne sa zrejme stalo, ale Gaius nemal čas sa tým zaoberať.
„Merlin ma zradil, on...“ Artuš tlmene zakašľal. Nechcel ho vidieť, nechcel sa s ním zhovárať.
„Neviem, čo sa stalo, ale nezradil vás. Určite existuje nejaké vysvetlenie. Teraz ho potrebujete. Prikážte, aby otvorili celu! Bez neho sa nevyliečite,“ tvrdohlavo pokračoval Gaius.
Dúfal, že ho pre vlastné dobro pochopí. Nie všetko bolo zrejme také, ako to na prvý pohľad vyzeralo.
Za iných okolností by dovolil, aby Merlina jednoducho priviedli k nim, ale tentoraz bola situácia príliš vážna. Nemohli sa spoľahnúť na nikoho iného. Nebolo by vhodné, aby sa niekto dozvedel, že chcú použiť mágiu.
„Dobre, Gaius budem ti dôverovať, ale neskôr chcem počuť vysvetlenie...“ súhlasil neochotne. Nechal sa viesť ďalej po chodbách.
„Postarám sa, aby nám Merlin všetko objasnil,“ ochotne súhlasil Gaius.

***

Prekvapilo ich, že nestretli žiadnych strážcov. Dokonca ani vo väzení nenarazili na žiadnu prekážku.
Gaius opatrne vzal so zeme kľúče a pomohol Artušovi vojsť do cely.
Princ kráčal čoraz ťažšie a celý čas sa opieral o stenu.
Nevládal stáť. Tlmene lapal po dychu a nespúšťal oči s mladíka ležiaceho na podlahe. Všetko začínal vidieť rozmazane. Telo ho prestávalo poslúchať.
Gaius ho opatrne usadil na zem. Potom si kľakol k Merlinovi.
Mladík vyzeral dosť zničene. Nezdalo sa, že vôbec zaregistroval ich prítomnosť.
Gaius sa zhlboka nadýchol a zatriasol ním. Nemali inú možnosť. Museli sa o to pokúsiť. Artuš bol jedinou nádejou na jeho záchranu.
Mladík pomaly otvoril oči a zadíval sa na staršieho muža. Chvíľu mu trvalo, kým sa z toho spamätal.
„Gaius?“
„Merlin, poď. Musíš mi pomôcť,“ potichu mu vysvetlil, priebeh celého rituálu.
„Neviem, či to zvládnem Gaius,“ vysvetľoval zdrvene. Stále sa ešte necítil dobre.
„Artuš bude potrebovať tvoje schopnosti...“ odvetil potichu.
„Gaius to nejde! Ja už žiadne nemám. Morgause na mňa zaútočila, nemôžem...“ niečo silno zatlačilo na jeho myseľ. Bolelo to.
„Merlin, on tak dlho nevydrží. Musíš sa o to aspoň pokúsiť,“ Gaius mu pomohol sadnúť si k nemu. Merlin opatrne zovrel jeho ruku. Nebola studená, ale príliš sa triasla.
Ich prsty sa napriek tomu preplietli.
To ho aspoň trochu upokojilo. Všetko bolo oveľa znesiteľnejšie, keď sa ho mohol dotýkať.
Obraz nahnevanej čarodejnice sa vytrácal z jeho mysle. Jediné, čo ho zaujímalo bol Artuš. Jeho pery, mierne privreté oči...
Stačil jediný pohľad a jeho myseľ sa opäť vyjasnila. Láska, ktorá ich spájala mu pomohla prekonať všetky obavy.
Nikto ho nepresvedčí, že Artuš mu za tú snahu nestojí. Nikto nedokáže zabrániť tomu, aby mu pomohol. Dokonca ani čarodejnica, ktorá sa mu snažila pomstiť.
„Pokúsim sa mu pomôcť,“ unavene súhlasil Merlin.
Gaius mu ukázal stránku z nejakej knihy. Bola dosť popísaná a vyzerala neprehľadne.
Chvíľu si prezeral zaklínadlo a čítal popis, ktorý bol k nemu priložený.
„To neznie tak zložito, ale čo táto poznámka. Je možné, že toto kúzlo spôsobí takzvaný opačný efekt. Po uvoľnení sa roztriešti a okrem vyliečenia určenej osoby, môže spôsobiť... Ďalej to ani neviem prečítať,“ Merlin zamračene prechádzal prstom po stránke.
Text zrejme pokračoval na ďalšej strane, ale tú nemali k dispozícií.
Kvôli Utherovmu prenasledovaniu boli viaceré knihy zničené, Gaius si nechal len kúsok z knihy ktorá spájala mágiu s liečiteľstvom. Nanešťastie nemohol zachrániť celý spis. Nanešťastie nemali čas to veľmi dlho rozoberať.
Zvonka zazneli rozhorčené hlasy. Stráže sa vrátili na svoje miesta. Chystali sa vojsť do cely.
Gaius rýchlo zamkol dvere.
„Musíš sa o to aspoň pokúsiť. Ja mu už nedokážem inak pomôcť,“
Merlin stále nervózne držal Artuša za ruku. Bál sa, že mu ublíži ešte viac.

Koniec druhej časti
(bude aj tretia)

Štrnásty deň

Pár: Sam/Dean

Varovanie: 18+, Wincest, romantické, (sweet and Inocent Sammy), krátke a naozaj sladké

Obdobie: Sam má 15, Dean 19 (obrázok sa nezhoduje s vekom postáv v tejto poviedke!)

Obsah: Ich otec odišiel na lov a chlapcov nechal doma...
Ty- rozprávanie prostredníctvom Sama, kombinované s ja rozprávaním prostredníctvom Sama)






Priznávaš, že si bol preč príliš dlho. Vyčítaš si to, keď sa nad ránom vraciaš do nášho domu.
Mal si ďalšie rande, chápem to. Už nie som dieťa, viem, že to potrebuješ. Túžiš po tých objatiach, po bozkoch, tvoje telo si to jednoducho žiada.
Opatrne vstupuješ do nášho dočasného domu. Nechceš ma prebudiť. Netušíš, že už dávno nespím. Nie som vo svojej posteli.
Ležím sám v nekonečnej tme. Nedokážem sa postaviť, ani privolať ťa ku mne.
Moje pery sa zľahka rozovrú, nepočuješ tichý povzdych, ktorý z nich náhle uniká.
Horúca krv steká po mojej tvári. Spomienky vo mne pulzujú, neznesiteľnou bolesťou.
Tá vec sa vrhla na mňa, keď som ostal sám. Nestihol som uniknúť.
Žena s prázdnou tvárou, neživými očami.
Zasiahla mi aj ruku, krvácam.
Počujem tvoje kroky, pokúšam sa odkopnúť stoličku. Podarí sa mi ju zovrieť lepkavými prstami.
S námahou ju posúvam po podlahe. Konečne ma začuješ. Viem, že sa ku mne už istotne blížiš.
Zažínaš svetlo. Bledneš pri pohľade na mňa.
„Sammy, čo do pekla...“ opatrne ma zdvíhaš a berieš ma do náručia. Opriem si hlavu o tvoju hruď.
„Prepáč,“ hlesnem potichu.
Nebezpečenstvo pominulo, ale moja krv je ešte stále príliš čerstvá. Rozpíja sa na dlážke ako desivá škvrna.
„Nie je to tvoja vina,“ povieš, pokojne.
Odnášaš ma do svojej izby.
Začneš mi opatrne rozopínať oblečenie. Najprv tričko, potom opatrne aj nohavice.
Malátne klesnem na posteľ. Zatvárajú sa mi oči. Pre istotu ma úplne vyzlečieš, aby si nič neprehliadol.
„Bude to v poriadku, hlavne nezaspávaj,“ rýchlo ma začneš ošetrovať. Zranenia nie sú až také vážne, len to dosť krvácalo.
Nepýtaš sa ma, kto ma napadol. Zrejme to nechceš počuť. Tvoje oči kĺžu po ubolenom tele. Som v poriadku, stuhol som len so šoku. Krv na dlážke patrila aj jej.
„Niečo také som ešte nikdy nevidel. Mala silu, útočila, ale nechcela ma zabiť,“ hlava mi bezmocne klesá na vankúše.
„Mal si šťastie, Sammy. Musíš si dávať väčší pozor. Nemôžem byť stále s tebou,“ postaráš sa aj o odreninu na stehne. Cítim slabé pálenie, ale napokon už vnímam len tvoj dotyk.
„Prekvapila ma. Nečakal som to...“ dodávam obozretne.
„Naozaj sa tým netráp, Sam. To sa môže stať každému,“ dokončíš ošetrovanie a sadneš si ku mne.
Tisnem sa bližšie k tvojmu telu. Nemôžem si pomôcť. Je mi tak dobre, keď som s tebou.
„Sammy,“ vieš, že sa bojím. Nedokážeš ma upokojiť. Nie takýmto spôsobom.
Zdá sa mi, že moja blízkosť ťa znervózňuje. To ma ešte viac znepokojuje. Trasiem sa, v každom tieni vidím tú chladnú tvár. Keby si neprišiel, zabila by ma.
„Sľúb mi, že to nepovieš otcovi,“ dostávam so seba po dlhšom mlčaní.
„To ti nemôžem sľúbiť. Niečo sa dostalo do nášho domu. Mal by to vedieť,“ nesúhlasíš, aj keď vieš, že sa kvôli tomu bude hnevať.
„Bude si myslieť, že som neschopný,“ stále ťa objímam tými poškriabanými rukami. Je to veľmi príjemné. Nemôžem prestať. Pohľadom prechádzam po tvojich perách. To ma dokáže rozptýliť. Sú iné ako moje, možno sladšie.
V tvojich očiach vidím niečo zvláštne. Tento výraz tvojej tváre ešte nepoznám.
Zhypnotizovane ti hľadím do očí. Nakláňaš sa bližšie, vzdialenosť medzi nami sa zmenšuje. Potom sa perami zľahka obtrieš o tie moje.
V objatí klesáme na posteľ. Nechávam sa hladiť a bozkávať. Cítim ako v tebe narastá túžba.
Bojuješ s tým. Pokúšaš sa ovládnuť. Prekvapene ťa objímam a nepúšťam ťa ani na okamih.
Maznáš sa so mnou, ako so svojím najcennejším pokladom.
Privieram oči a zahanbene skúmam tvoje telo. Pritískam sa k tvojej hrudi.
Pomaly ťa púšťam do svojho sveta. Váhavo sa spájaš s mojím napätým telom. Necítiš nič iné len mňa.
Nikto iný nesmie byť dôležitejší. Moja láska je vo svojej podstate možno až príliš sebecká. Pocítiš to, keď sa moje oči opäť upierajú na teba a moje bozky, ti priam zodierajú pery.
Potom sa od seba oddelíme. Lapáš po dychu a si tak krásne unavený. Tvár si skrývaš do dlaní.
Ukladám sa do tvojej postele. Prikrývam nás a pevne ťa držím za ruku. Tvoja vášeň prechádza aj do mňa. Som ňou priam nasýtený.
„Je to naša záležitosť. My tú bytosť dostaneme bez jeho pomoci,“ šepkám.
Potom v tvojom objatí spokojne zaspávam.


Koniec

Tieň

Pár: Artuš/Merlin

Varovanie: 15+, nič zvláštne čo sa týka deja

Obsah: Čarodejnica Morgause sa rozhodne pomstiť Merlinovi Pomocou svojich čarov vysloví prastaré zaklínadlo, ktoré skomplikuje život mladého princa Artuša a jeho služobníka Merlina...

Poznámka: je to niečo ako alternatívny diel, odohráva sa po skončení druhej série (teda presnejšie, takto by som si to predstavovala ja)




Keď Merlin skoro ráno otvoril oči, hrozne ho rozbolela hlava. Chvíľu dezorientovane prechádzal pohľadom po tmavej miestnosti.
Nebola to jeho izba, ale spomínal si, že večer si šiel pokojne ľahnúť do svojej postele.
Z nejakého neznámeho dôvodu mal mokré ruky a niečo sa bolestivo obtrelo o jeho členok.
„Tá posteľ...To nie...“ rukou si zúfalo pretieral oči.
Táto bola mäkšia a povlečenie bolo úplne iné, než to na ktoré bol zvyknutý. Napriek tomu ju veľmi dobre poznal.
Uvedomil si, že je úplne nahý. Niečo sa k nemu zozadu tislo. Nemohol sa vymaniť z toho objatia, stále bol veľmi slabý a unavený.
Pozbieral všetky sily a zúfalo zatriasol osobou, ktorá s ním očividne zdieľala lôžko.
Keď sa konečne pohla, dostal strach, že možno mal chvíľu počkať a jednoducho odtiaľ zmiznúť. Nanešťastie už bolo neskoro.
„Prečo sa tak trasieš, Merlin?“ opýtal sa známy hlas.
„Ja...“ Merlin tomu takmer nedokázal uveriť. Nemohol odpovedať svojmu pánovi.
„Artuš, prepáč. Asi som tu zaspal, ja...“ vyjachtal rozrušene. Celý sa chvel a nedokázal so seba dostať nič rozumné.
„Nemusíš sa na mňa tak dívať, aj ty si to chcel,“ Artuš ho jemne pobozkal na pery. Stále ho nepúšťal z objatia. Minulá noc bola preňho stále ako nejaký sen.
„Nie, počkaj. Toto nie je v poriadku. Ja som...“ odvetil zahanbene.
Potom náhle všetko stmavlo a on počul len akýsi zvláštny hlas. Zabáral sa do jeho vedomia ako dýka. Neovládol sa. Hlboko v sebe cítil silnú zúrivosť.
Potom ho niečo odhodilo nabok.
Keď sa konečne zbavil toho nepríjemného hučania, uvidel zakrvavenú dýku vo svojich rukách.

***

Sedel sám v tmavej cele. Kolená si pritískal k brade. Nemohol ujsť. Mágia sa v ňom zablokovala. Niečo ho stále kontrolovalo a nedokázal úplne oslobodiť svoje myšlienky.
Ublížil osobe, ktorú vždy miloval a chránil. Okrem toho bodnutia naňho použil aj svoju silu. Nikto zatiaľ nevedel, že je čarodejník, lebo Artuš nemal možnosť to niekomu prezradiť.
Mágia spôsobila na jeho tele škody, ktoré sa nedali len tak ľahko vyliečiť. Zatiaľ bol ešte stále v bezvedomí.
Slzy mu tiekli po tvári, bolelo to viac než čokoľvek iné. Bál sa, že ho už nikdy neuvidí.
Odsúdili ho na smrť ako nebezpečného nepriateľa kráľovstva. Nič mu už neostalo. Nemohol sa ničím obhájiť.
Jediný, kto ho prišiel navštíviť bol Gaius. Nesmelo postával pri dverách vedúcich do cely. Pokúšal sa upútať jeho pozornosť.
„Merlin, chlapče, musíš vstať!“ kričal naňho.
Gaius zúfalo búchal po mrežiach. Cítil, že s tým chlapcom niečo nie je v úplnom poriadku. Chcel mu pomôcť.
„Čo sa tam stalo?“
„Nemôžem, Gaius,“ zúfalo pokrútil hlavou a rukou si utrel slzy. „Choď, postaraj sa o Artuša...“ požiadal ho stručne.
Nič iné si neprial. Chcel, aby bol opäť v poriadku.
Po odchode dvorného lekára, za ním prišli kráľovi muži. Chceli sa dozvedieť odkiaľ mal dýku. Nevedel to. Preto musel znášať ich údery. Zaobchádzali s ním ako zo zradcom.
Keď opäť klesol na zem, jeho utrápená myseľ začínala produkovať rôzne obrazy.
Všetko sa mu pomaly vracalo, akoby niekto zrazu našiel tú správnu cestu k spomienkam.

Zdalo sa mu, akoby sa nad ním skláňal tmavý tieň a neustále opakoval nejaká slová.
Niekto mu komplikovane prikazoval, čo má urobiť. Bránil sa tomu, ale ten hlas ho ovládol.
„Merlin, inch , ssstas, mesrth Artuš,“ tie slová sa ho zmocnili.
Odhrnul prikrývku, postavil sa, kráčal so zatvorenými očami, mysliac si, že to všetko je len sen.
Pohyboval sa tak ako zvyčajne, ale nemohol urobiť nič proti tým slovám, ktoré zneli v jeho mysli ako nikdy nekončiaca pieseň. Trochu sa spamätal, až keď potichu vošiel do princových komnát.
Keď sa dvere zavreli, mal pocit, akoby ho obklopila úplná tma. Cítil stále to isté teplo zosilnené ešte niečím iným. Srdce mu prudko bilo a príjemné pocity sa začali šíriť po celom tele.
Zrak upieral na Artušovo odhalené telo, ako vždy spal takmer polonahý a spokojne zvieral prikrývku.
Merlinove oči sa rozrušene upreli na určité miesto, zažiarili. Uniklo z neho slovo, ktoré spôsobilo posunutie prikrývky. Merlin sa konečne trochu spamätal. Tá pieseň na chvíľu zmĺkla a on si uvedomil, že stojí celkom nahý na chladnej podlahe.
Mal by som odísť? Čo tu robím? Pokúsil sa s tým opäť bojovať. Tie magické slová ho však opäť zasiahli. Šepkali mu také lákavé veci a on pozoroval ako Artuš spí. Nemohol prestať. Poddal sa tým lákavým slovám. Rýchlo podišiel k posteli, ľahol si k nemu a rukou prešiel po princovom tele. Merlin začal skúmať telo svojho pána.
Artuš sa pomaly prebral so spánku. Ich nahé telá sa o seba spokojne obtreli.
Také sladké prebudenie už dávno nezažil. Cítil vedľa seba poddajné telo a niekto ho pobozkal s takou láskou, až mal pocit, že to už dlhšie nevydrží.
„Kto si?“ opýtal sa tlmeným hlasom. Celé jeho telo priam kričalo po uvoľnení. Chcel tú osobu, ktorá za ním prišla. Napriek tomu potreboval poznať totožnosť toho milého človeka, ktorý sa rozhodol ho takto príjemne prebudiť.
Pocítil sladkú nedočkavosť. Niekto sa s ním maznal. Cítil na sebe príjemný tlak iného tela, ale táto pozícia mu nevyhovovala. Bez váhania si svojho nočného návštevníka pritiahol bližšie k sebe a chvíľu šokovane hľadel na Merlinovu tvár. Jeho oči boli tak zvláštne neprítomné, akoby to ani nebol on.
„Artuš...“ oslovil ho potichu. Cítil ako jeho telo vysiela povzbudivé signály, ale myseľ stále zamestnával ten prikazujúci hlas.
„Merlin...“ chvíľu tomu nedokázal uveriť. On prišiel. Jeho Merlin sa mu úplne vydal do rúk bez najmenších protestov.
Už dlho si uvedomoval, že medzi nimi sa začína utvárať silné puto. Pokúšal sa tomu zabrániť, ale postupom času mu na Merlinovi záležalo stále viac a viac. Nemohol odmietnuť takýto prejav náklonnosti.
Zľahka mu prešiel prstom po pootvorených perách. Chutili tak vynikajúco. Nedokázal im odolať..
Opäť zazrel ten prekliaty tieň. Mal tvár, ženskú a celkom peknú....
Tieň sa zmenil na Morgause. Prehovorila k nemu.
„Zomrieš, Merlin, nebudeš jediný.“

Merlin sa s námahou doplazil k dverám cely. Zúfalo na ne zabúchal. Pochopil, že chcela len odviesť pozornosť. Od niečoho oveľa závažnejšieho.
Pomstiť sa, ale zároveň získať aj oveľa cennejšie víťazstvo.
Nanešťastie bol príliš slabý, vplyv kúzla a zlého zaobchádzania jeho telo úplne vyčerpal.

Koniec prvej časti
(Bude nasledovať ešte druhá časť...)