18. 11. 2009

Epilóg (dokončená poviedka)



varovanie: 15+, náznak násilia, "sladké reči"


*BINEY*

O pár týždňov...

Prázdny byt. Pôsobivé nočné ticho ma takmer privádzalo do šialenstva. Nedokázal som v sebe potlačiť mučivé zúfalstvo. On bol ďaleko, od mojich snov, predstáv a rúk, ktoré sa ho chceli dotýkať. Mohol som len bezmocne hľadieť na svoj mobil a čakať, kým sa opäť ozve.
Zabíjal som. Možno aj viackrát za noc a úplne nekontrolovateľne. Predstavoval som si, že tí ľudia mi ho berú, že nás chcú rozdeliť.
Ničenie. To jediné ma dokázalo upokojiť. Keď som nebol s ním, vnímal som len vyhasínajúce životy. Tá nekonečná škála ľudí, ich osudov a ciest, ktorými sa uberali ma fascinovala.
Triedenie trofejí ma dokázalo aspoň na chvíľu zamestnať. Skontroloval som ich, aby som sa ubezpečil, že sú na svojom mieste. Sloboda vo výbere obetí ma fascinovala, ale ani to ma nedokázalo úplne odpútať od toho hlasu, ktorý prosil o návrat. Chcel som ho a to nedokázala zmeniť ani krv. Moja túžba sa ešte viac rozprúdila. Bola takmer totožná s potrebou zabíjať. Mučenie mojej osobnosti preto naďalej pokračovalo. Už som nebol tým istým Brianom. Chýbal mi a to zo mňa robilo človeka. Bránil som sa tomu, ako tej najhoršej chorobe. Nechcel som sa vracať k bolesti, spájajúcej sa s mojou dávno pochovanou ľudskou stránkou.
Bez záujmu som vošiel do kuchyne. Chcel som sa pozrieť do chladničky. Zistiť, či tam po včerajšom vyraďovaní starých potravín ešte niečo ostalo.
Chystal som sa vojsť do malej kuchyne a upokojiť aspoň svoj rozbúrený žalúdok. Siahol som rukou na kľučku. Chvíľu mi trvalo, kým som ju nahmatal. V tme to bolo dosť ťažké, ale zažať svetlo bolo zbytočným luxusom. Pripomenulo by mi to nekonečnú prázdnotu toho cudzieho priestoru.
Niečo sa pevne stiahlo okolo môjho krku. Prebudilo ma to z tej nepríjemnej strnulosti. Niečo v mojom vnútri poslušne ukazovalo škeriacu sa tvár smrti. Vrah zabije vraha. Aké nádherné. Nič viac by som si nemohol priať. Radšej umrieť, ako priznať, že sa so mnou niečo deje. Trápi ma to. Neviem, čo to znamená. Náhla absencia kyslíka mi nedovolila ďalej premýšľať. Moja myseľ si však aj tak našla cestu ako sa predrať na povrch.
„Dex?“ zachrčal som.
Dochádzal mi dych. Moju obranu dokázal úplne rozložiť.
Slučka sa ešte viac stiahla. Mohol som to považovať za vhodnú odpoveď. Prišiel. Opustil ten svoj malý svet a našiel si čas pre dnes až príliš sentimentálneho Briana.
„Opatrne sa otoč!“ prikázal mi chladne. Potvrdenie, že je to naozaj on, vo mne vyvolalo mučivé hlodanie tej veci. Tešil som sa? Možno, ani to mi nie je jasné. Málokedy ma niečo tak vyvedie z miery, aby som to vôbec dokázal pomenovať.
Pomaly povolil, aby som mal dostatok priestoru. Sledoval som ako to dlhé vlákno padá na zem. Už ma neväznilo vo svojom zovretí. Netrápilo ma, že môj krk bude ozdobený nie práve najvhodnejším spôsobom.
Naraz sme sa otočili a on ma mohol počas toho pohybu, zabiť jedným prudkým trhnutím. Neurobil to. Opäť sa ocitol za mojím chrbtom.
„Dex, chcem sa ťa dotknúť. Prosím...“ a jazyk sa mi tisli samé slová, ktoré som ako zručný herec dokázal použiť. Nanešťastie, keď bol pri mne akákoľvek maska padla a mne ostávalo len vyjadriť to, čo sa odohrávalo v prázdnej oblasti mojej duše.
„To nejde, Biney,“ uzemnil ma tým svojím dokonalým hlasom. Moja ruka vyletela ku krku. Masíroval som si sčervenaní odtlačok po jeho bratskej starostlivosti.
„Tak prečo si prišiel? Chceš ma len navštíviť, zabiť, alebo snáď potlačiť všetko, čo nás stále spája? To sa ti nepodarí, Dex. Vieme to obaja, že nemáme šancu,“ všetko, čo som povedal vychádzalo priamo zo mňa. Neboli to len reči na ukolísanie jeho hnevu.
Mlčal. To ma podráždilo ešte väčšmi, ako tvrdenie, že ma už možno naozaj nepotrebuje. Neodvážil sa mi ani pozrieť do očí.
„Som tu už pár dní. Sledujem ako porušuješ náš kódex,“ odvetil celkom pokojne, akoby sa ho to ani netýkalo. Napriek tomu som vedel, že tie ruky ma chceli zabiť a to, čo ich zadržalo bolo opäť nad moje chápanie.
„Áno, Dex. Nebudem popierať. Som netvor a nedokážem sa bez teba kontrolovať,“ chcel som sa k nemu obrátiť, ale on sa len zozadu oprel o mňa a bránil mi vtom.
„Som dokonca ešte horší, ako tí ostatní. Nedokážem ťa nechať na pokoji ,“ netušil som, kde sa tie šialené reči vzali. Brian niečo také môže vôbec vysloviť?
„Koľko ich bolo?“ opäť ma bral na pevnú pôdu, ktorej sme obaja celkom bezo zvyšku rozumeli.
„Neviem, nepočítal som ich...“ séria ma nezaujímala. Jediné, čo som chcel bolo utíšiť to, čo sa hromadilo v mojej duši. Ďalej som si masíroval krk. Zacítil som slabé pichnutie. Niečo sa zabodlo do môjho hrdla, bola to ihla, to som už vedel, ale ani som sa nepokúšal brániť. Môj Dexter tentoraz zvíťazil.

***

Prebral som na neznámom mieste. Oči som mal zakryté a na tvári som cítil vietor. Nočný chlad ma okamžite prebral. Chcel som oslobodiť svoje oči, ale niekto vedľa mňa sa pohol a nedovolil mi to.
Moje telo ležalo na nejakom zvláštnom povrchu, trochu sa pohojdával a mne zrazu napadlo, že to môže byť len jediné miesto, tá vôňa, ktorá mi prenikla do nosa ma vtom úplne utvrdila. Bol som zrejme na Dexterovej lodi. Nepokrájaný, oblečený a živý. Už to bol pre mňa dosť veľký úspech.
Vedľa mňa sa ozval už omnoho vyrovnanejší a nádhernejší Dexter: „Biney, toto je posledné varovanie. Ak sa ešte raz vzoprieš kódexu, budem musieť použiť svoj nôž. Ver mi, že len veľmi nerád by som videl ako tvoje ostatky unáša prúd...“ to neboli žiadne prázdne vyhrážky. Urobil by to. Možno sa na to chystal už aj dnes, ale niečo ho donútilo nechať ma nažive. Veľmi ma zaujímalo, čo dôkladného Dextera presvedčilo. Stiahol mi látku z očí a ja som ho opäť uvidel.
Obrátil som sa tvárou k nemu. Držal som ho, objímal. Nedokázal som prestať. To, čo mi chýbalo bolo blízko mňa. Na takej úrovni som to dokázal pochopiť. On. Môj brat pre mňa niečo znamenal. Opustil som ho, presne kvôli tomu. Naše puto v temnote ešte viac zosilnelo.
Pobozkal som ho, trýznivo som zatlačil na jeho pery. Neprestal som kým, mi neodpovedal rovnakým, možno ešte dravejším spôsobom. Naše zvítanie pripomínalo krutý zápas o bozky, pozornosť a akékoľvek iné dotyky. Niečo bolo na svojom mieste, tak to bolo v poriadku a bolesť pomaly odchádzala. Opäť som bol tým, čím som a túžil som dohnať stratený čas. Na chvíľu sa odo mňa odtrhol, ale stále sme boli ležali blízko seba.
„Ok, Dex,“ zúžil som komunikáciu na minimum. Odhalil som mu hruď, rozdráždil bradavky a pocítil som, ako mi rozopína zips. Svoju ruku však veľmi rýchlo stiahol. Sklamane som zastonal. Trápil ma, tým, že len zľahka prešiel po mojich nohaviciach a keď som chcel viac, ruku okamžite stiahol z môjho dosahu.
„Ok mi nestačí, braček. To je málo,“ nespokojne som sa zavrtel, ale on to ignoroval.
„Dobre, dobre, budem rešpektovať kódex,“ prisľúbil som nie príliš úprimne.
„Ani to mi nestačí, Biney,“ vyhlásil vážne.
Začal ma jemne láskať. Strácal som potrebu po ďalších slovách. Nechal som ho nech, sa s ním pohrá, koľko len bude chcieť. Môj tvrdý problém sa už začínal pokorne hlásiť.
Opäť som ho pobozkal, tentoraz nežne a rýchlo, aby si ma ani nestihol vychutnať. Podarilo sa mi ho podnietiť k ďalším príjemným činnostiam. Šepkal som mu klasicky overené ospravedlnenia a on ich
postupne prijímal. Jeho ruka ma opäť skúsene priviedla k príjemnému uvoľneniu.
Dlho sme mlčky sedeli vedľa seba. Dívali sme sa do noci. Temní spoločníci sa v nás nespokojne mrvili a zakrývali si oči pred naším vzťahom. Naše ruky boli takmer vedľa seba, ale nedotkli sa.
Objal som ho okolo pása, drmolil som niečo o tom, že sa polepším a chcel som sa vrátiť domov so svojím Dexterom. Pochopil som, že bez neho nenájdem pokoj a nič okrem smrti by nezastavilo môj neutíchajúci hlad. Tušil som, že Deb ma bude asi chvíľu vypočúvať, ale bola to len nepatrná cena za opätovné spojenie našich síl.

Koniec

poznámka: po dokončení tejto poviedky sa budem konečne venovať aj frozenbarbie dalšej poviedke s párom Dex/Brian.

9. 11. 2009

12. kapitola Unavený braček



varovanie: posledná kapitola, 12+


*BINEY*

Domov sme sa dostali až na druhý deň. Dex ma dotiahol späť do nemocnice a musel som sa podrobiť vyšetreniam. Našťastie ďalšia hospitalizácia nebola nutná. Bolo mi čoraz lepšie a začínal som sa opäť cítiť ako životaschopný člen našej malej spoločnosti. Tešil som sa na prevzatie svojich povinností, ktoré sa týkali starostlivosti o môjho Dextera. Chcel som sa vrátiť k zveľaďovaniu nášho vzťahu, svojej práci a bežnému životu sériového vraha.
Najprv som však musel presvedčiť práve svojho, partnera, milenca... Nevedel som, ako presne ho mám nazývať, tak som sa uspokojil s niečím, čo mi bolo blízke.
Dúfam, že po ďalších dávkach sa už nadobro postavím na nohy. Rozhodol som sa aspoň prejaviť vďačnosť zato, že márni čas práve so mnou.
„Vôbec si sa kvôli mne nevyspal. Veľmi ma to mrzí,“ položil som mu ruky na plecia. Trochu som ho pomasíroval. A potom som ho zľahka pobozkal na krk. Vypýtal si bozk na pery. Okamžite som mu vyhovel.
„To nevadí. Hlavne, že si v poriadku...“ namiesto toho, aby sa ponáhľal, vstal a objal ma okolo pása. Chvíľu sme sa k sebe ešte pritískali.
Takto vyzerá vzťah. Je to ono. Ďalšia úroveň zbližovania monštier. Rozhodne to malo isté čaro. Nechcelo sa mi, prerušiť objatie. Držal by som sa ho aj dlhšie, keby mi hlavou nevŕtala stále tá istá otázka.
Potreboval som sa zbaviť neistoty. Opäť som ho pustil, nasadil som prísny výraz a posadil som ho na stoličku. Položil som ruky na operadlá.
„Zaujímalo by ma, čo si urobil z Batistom. Dúfam, že o nás neklebetí,“ pripadalo mi správne, aby ma o tom informoval. Hra na vyšetrovateľa mohla byť celkom príjemná.
„Angel nič nepovie. Tak som ho poplietol, že ani sám nevie, čo vlastne videl,“ spokojne poznamenal Dex.
Sadol som si k nemu na stoličku a vďačne som ho pobozkal. Ani jeden z nás nepotreboval, aby sme na seba pritiahli pozornosť. Moja ruka ostala na jeho kolene a jemne sa posunula trochu vyššie. Bol unavený, ale stále ma počúval. Nechal ma, aby som sa k nemu ešte chvíľu túlil.
„Si hladný. Mal by si do seba niečo hodiť...“


Po pár dňoch...

*UNÁŠAČ*


Rukami som sa opieral o zábradlie. Hľadel som na mesto, ktoré nám poskytlo mrazivú útechu. Nepriatelia boli ďaleko. Ich neprítomnosť mi dodávala silu.
Môj Spoločník sa ukryl hlboko do mojej duše. Nejaký čas nebudem musieť zabíjať. Stiahol sa, aby dal priestor Teddymu-priateľovi a nepochybne aj Teddymu-učiteľovi.
Tak by to malo byť. Neodhalili ma a chvíľu musím byť zato vďačný. Pomohol som starému priateľovi a odišiel čo najďalej od zdroja ďalších problémov. Spoločník vraví, že ma neprezradí. To ma upokojuje. Stále hľadím pred seba, atmosféra príjemného letného dňa ma núti len tak stáť a nič nerobiť. Nechať myseľ odpočívať a dotieravé logické úvahy si nechať až na iný termín. Mal som dosť práce s Emily, prebúdzajúcim sa Temným zlom a novými skúsenosťami so sexuálnej oblasti. Náš vzťah sa tým rozhodne posunul na vyššiu úroveň. Začínalo ma to baviť, chvíľu žiť ako obyčajní človek. Vychutnávať si všetky radosti svojej nečinnosti.
Temný spoločník mi dal dostatok priestoru. Zrejme sa trochu obával, že vďaka nej zabudnem zanevriem na svoju obľúbenú činnosť. Preto mi dal dostatok voľného času, netlačil na mňa až tak veľmi ako predtým. Nemyslite si, že som sa zmenil kvôli nej. Nerobil som to, preto aby ma mala radšej. Ani som sa nesnažil pripomenúť jej starého dobrého Teddyho, ktorý čelil útokom neznesiteľne agresívneho otca.
Ten Teddy už nebol na tomto svete, nedokázal som naňho dosiahnuť a dostať ho späť na tú istú úroveň. On videl ako otec trápi starého muža, mučí ho a pritom sa celý svet snaží len vymyslieť akúsi farbistú historku o zlom starom farmárovi...
On nemohol prežiť a zrodiť sa opäť ako nádherné ľudské dieťa. Bytosť zrodená z temnoty už nepoznala tú istú nevinnosť. Mojím cieľom bolo zapadnúť. Nebyť nápadný medzi ostatnými ľuďmi. Musel som sa viac učiť. Viac sa snažiť. To bol dôvod, kvôli ktorému som „odložil zbrane.“
Čakal ma život plný nových objavov. To som si chcel myslieť, presne tak, ako v ten deň, keď mi Emily po prvý raz priniesla jedlo. Vtedy som mal nádej, dnes mi ostala len mrazivá blízkosť mojej spoločníčky.


*BINEY*


„Idem spať. Pridáš sa ku mne?“
Nadšene som prikývol. Spoločne sme sa dostali do spálne a zahrabali do postele. Bol to len nás osobný svet a nikto ho nesmel ohrozovať. Dúfali sme, že to tak ostane, čo najdlhšie. Temnota prestávala byť taká neúprosná a chladná. Naše monštrá spali hlboko a nechávali nás odpočívať v objatí. Pozorovali, ako sa jeden druhé dotýkane, ako všetko postupne podrobujeme svojmu vzťahu. Viem, že väčšina ľudí by sa len s odporom odvrátila. Takisto si uvedomujem, žeby som nikdy nemal siahať na môjho temného bračeka. Nezaslúži si, aby som zničil jeho maskovanie. Musím si vždy dávať pozor, chrániť ho, tak ako on chráni mňa.
Prešlo pár ničivých dní, kým sme konečne pochopili, že jediné čo nám môžu vziať sú oni. Tie nočné prízraky a chuť slobody. Jeden pre druhého sme boli schopní urobiť čokoľvek. Naše puto silnelo a ja som už viac nepotreboval nič iné, len jeho, svoje monštrum a možnosť objímať ho. Náš vzájomný vzťah bol čoraz pevnejší.
Unášačov prípad sa nikdy nevyriešil. Obaja nám zmizli z očí, on aj jeho tajomná priateľka. Nikto sa presne nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Život plynul ďalej svojou zvyčajnou rýchlosťou... Deb utŕžila pracovný úraz a vyhodila svojho priateľa na ulicu.
Nastal čas veľkých zmien. Nanešťastie sa týkali aj mňa. Ja Brian Morgan, som rozhodol opustiť Miami. Netušil som, či sa ešte niekedy vrátim.
Počas balenia kufrov som jedol mentolový cukrík. Môj brat sedel pri mne. Pozoroval ma, ale neodvážil sa mi protirečiť. Už sme si to vysvetlili. Ja musím odísť. Moja žiarlivosť už prekročila všetky možné hranice. Ľudia sú podozrievaní a citliví na každú zmienku o nenormálnosti. Ľahko nájdu osoby, ktoré vybočujú z radu. Ja som mu nechcel zničiť starostlivo vybudovaný život. Nebolo by správne ohrozovať môjho malého bračeka. Bolo oveľa lepšie zmiznúť. Nechať veci vychladnúť, kým sa všetko nezvrtne do extrému.
Napriek toľkým vysvetľovaniam som nemohol odísť len tak bez rozlúčky.
„Dex, musí to tak byť. Nemôžem tu s tebou ostať... Oslabuje nás to. Budeš mi veľmi chýbať, braček“ bolo to pre mňa stále veľmi ťažké. Musel som ho pobozkať a objať. Niečo vo mne sa tomu vzpieralo, ale zároveň som chcel odísť.
„Aj ty mne. Dávaj na seba pozor,“ obozretne poznamenal Dexter. „Zavolaj mi, aby som si o teba nemusel robiť starosti,“ dodal opatrne.
„Budeme v kontakte...“ prisľúbil som mu, že sa ozvem častejšie ako to bude potrebné.
Keď sme sa od seba konečne oddelili, vzal som kufor a zamierili sme k môjmu autu.
Uložil som kufor na svoje miesto. Potom som ešte prehodil pár slov s Dexterom a sadol som si za volant.
Zo žartu som bratovi zakýval. Urobil to isté a pobavene si ma premeral. Naštartoval som.
Chlácholivý zvuk motora ma sprevádzal po ceste za novým životom. Temný spoločník podozrievavo pokašliaval. Hľadel som na fotku položenú na prednom sedadle.
Ešte sa uvidíme, braček. Tak ľahko sa ma nezbavíš.

Koniec


3. 11. 2009

10. kapitola Lucius



varovanie: 12+, viem, že som dlho nepridávala, ale nemala som nejak inšpiráciu a viac som bola na alternatívnom svete...

Varovanie: krátke, vrčiaci Harry, 12+, kapitoly pridávam dosť pomaly, lebo vždy sa mi to nejako v polovici sekne a neviem, ako ďalej, komentíky potešia

pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka: 9. a 10. kapitola opravené

Hodnotenie