26. 9. 2009

9. kapitola Canis lupus


Varovanie: krátke, vrčiaci Harry, 12+, kapitoly pridávam dosť pomaly, lebo vždy sa mi to nejako v polovici sekne a neviem, ako ďalej, komentíky potešia

pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka: 8. kapitola opravená

Hodnotenie


 

19. 9. 2009

10. kapitola Prepojený braček


varovanie: 12+

*BINEY*

„To sa ti teda podarilo, Dex“ spokojne som mu pošepkal do ucha. Môj krk bol dosť poznačený jeho starostlivosťou a na tvári sa mi zjavil aj nepekný škrabanec.
On tiež získal pár viditeľne silnejších prejavov mojej náklonnosti. To všetko bolo následkom nášho veľkého udobrovania.
Môj zdevastovaný Dexter sa len obrátil na chrbát a pritiahol si ma tesnejšie k sebe. Niečo potichu zamrmlal a ďalej odmietal komentovať túto situáciu. Jeho pravá ruka ma pevne objímala. Cítil som sa ako plyšový medvedík, ktorého si ten úžasný braček úplne privlastnil.
Čiastočne sa mi aj chcelo spať, ale stále som bol dosť rozrušený. V jeho posteli mi bolo až príliš dobre...
Chcel som opäť zavrieť oči a venovať sa spánku v jeho objatí, ale niečo nebolo v úplnom poriadku. Začala sa mi krútiť hlava, všetko som videl dvojmo, celá miestnosť poskakovala. Potom zrazu celý svet zmizol. Úzkostlivo som sa privinul k bračekovi. Môj prudký pohyb ho uviedol do stavu okamžitej bdelosti.
„Si v poriadku?“ zažal svetlo a chvíľu si ma ustarostene prezeral.
„Na chvíľu som nič nevidel, ale už to prešlo,“ nespokojne som si pošúchal oči.
„Odveziem ťa k lekárovi. Vôbec sa mi to nepáči. Nech ťa radšej vyšetria,“ okamžite sa postavil. Chvíľu nerozhodne pobiehal po byte a hľadal všetko potrebné.
„To predsa nie je potrebné. Už mi nič nie je,“ protestoval som. Ešte stále to nebolo celkom dokonalé, ale aspoň som svojho brata videl. Trochu rozmazane, ale aj tak. Ani to ho neoprávňovalo ma opäť strkať na nejaké vyšetrenia.
„Neštvi ma, Brian. Veď vidím, že sa necítiš dobre,“ jeho hlas sa mi začínal strácať.
Záleží mu na mne? Alebo to len hrá? Pokiaľ je to tak, nemôžem ho predsa sklamať. Poslušne som prikývol.
Sledoval som ako rozpráva, ako sa pery pohybujú, ale nič som nepočul. Nemohol som hovoriť. Oči sa mi prevrátili a úplne som prestal kontrolovať svoje telo.
Vedomie som nadobudol až v nemocnici. Cítil som, ako ma preložili zo sanitky na lôžko a hnali sme sa po tej dlhej chodbe. Teda aspoň tak mi to našepkával môj spoločník.
Nič som nevidel ani nepočul, ale cítil som bračekovu prítomnosť. Bol blízko a díval sa na mňa. Jeho temnota ma zúfalo volala k sebe. Otvoril som oči, ale všade vládla len tma. Ostal mi hmat a mohol som aj voľne dýchať. To mi aspoň trochu zlepšilo náladu. Spoločník ku mne prehovoril. Jeho tiché drmolenie som považoval aspoň za akýsi druh vhodnej útechy.
Ostanem takýto navždy? Nikdy nebudem môcť vidieť ani počuť? Zaslúžim si to? Zrejme áno. Ak by vám mali odpovedať moje obete, určite by mi priali aj oveľa horšie muky. Každá z nich by mi ochotne podrezala krk. Dívali by sa na mňa smiali by sa toľkej bezmocnosti. Keby bol svet dokonalý, možno by sa to naozaj stalo. Niečo by ma stiahlo do bezdnej jamy plnej bolesti...
Ja som vedel, že sa vyliečim. Budem opäť chodiť po zemi, medzi nevinnými. Rovnako ako tí ostatní, ktorí sa previnili...
Aj tí, ktorí nosia tú vec vo svojich prázdnych srdciach. Všetci budú platiť? Ale čím a kedy? Obeť je mŕtva. Čo ju vráti späť? Aká je cena za život? Má ten môj menšiu hodnotu, len preto nemám city?
Netuším, či by moje utrpenie niekomu pomohlo. Pokiaľ ma tí ľudia nepoznajú stále som pre nich, len nejaký vrah. V ich predstavách sa mením na to, čím naozaj som. Bezcharakterné nočné stvorenie, spútané príšerne ťažkým kódexom.
Po takých ťažkých úvahách sa mi vrátil sluch. Bolo už načase.
„Pred mesiacom ste povedali, že je v poriadku! Ako je to možné, že zas...“ počul som bračekov neúprosný hlas. To ma hneď prebralo. Okamžite som sa natiahol za jeho rukou a niečo som chcel povedať, ale dar reči asi nepatril k môjmu súčasnému vybaveniu.
Uspokojilo ma aspoň to, že braček ponúkanú ruku prijal. Cítil som jeho pevný stisk a hneď mi bolo lepšie. Potom ma však musel pustiť.
„Počkajte tu. Postaráme sa oňho,“ nepresvedčivo tvrdil ošetrujúci lekár. Stiahol moju ruku späť. Odmenil som ho zato poriadne nevraživým pohľadom.
Dvere sa zavreli a mňa zobrali zrejme na príjem. Ako mi to len prekážalo. Môj spoločník sa vrtel ešte výraznejšie. Začínal som si priať, aby ma zobral do parády doktor House. Prípadne mimoriadne snaživá Dr. Quinnová.
Spoločník do mňa neustále dobiedzal. Takmer zreteľne som počul niečo takéto: „Tu ťa čaká len smrť. Musíš ísť von. Musíš.“
Pretrpel som tie vyšetrenia a všetky možné procedúry. Spoločníkov hlas znel čoraz hlasnejšie. Keď ma na chvíľu nechali vydýchnuť, s námahou som sa pozbieral z postele. Nič som nevidel ani nepočul, ale Spoločník ma bezpečne viedol. Bežal som. Niekto sa ma snažil zastaviť, ale moje ruky tú osobu nekompromisne odstrčili. Dúfal som, že monštrum vie, kam sa mám dostať.



*UNÁŠAČ*

Prvý raz som cítil to mrazivé vzrušenie a nebol som sám. Všetky moje túžobné očakávania som zdieľal s ňou. Naše prepojenie ešte viac zosilnelo. Celý svet nás lákal do svojich túžobných skrýš. A jeden vrah detí ani dnes neunikol našej pozornosti. Pán Tony Spell, štyridsaťpäťročný, bezúhonný občas, otec troch detí, v skutočnosti však neľútostný parazit. Prednedávnom obvinený z ublíženia na zdraví s následkom smrti. Tento navonok slušný muž majiteľ malého železiarstva dokázal na smrť dobiť svojich dvoch zverencov z detského domova. Päťročné dievčatko a štvorročný chlapček podľahli jeho zúrivosti. Proces sa stále naťahoval kvôli nedostatku dôkazov. Mne však nechýbali. V mojich rukách sa priznali všetci. Poznal som také typy. Nepotreboval som ani siahodlhé vyšetrovanie. Ten muž mi dnes úplne stačil. Ako obeť aj ako skúška pre Em. Zaujímalo ma, ako sa zhostí svojej úlohy. Keď nebude priviazaná a dovolím jej urobiť viac než kedykoľvek predtým.
Práve preto bol ten muž zviazaný na mojom obľúbenom mieste a čakal až si s ním budeme môcť v rozumnej miere poradiť.
Náš objekt sa začínal pomaly preberať. Zdvihol hlavu a dezorientovane hľadel pred seba. Pohľad mu padol na moju Emily. Sedela blízko neho, hlavu mala sklonenú v neprirodzenom uhle a vyhýbala sa priamemu pohľadu.
„Kde je ten cvok, čo ma sem zatiahol? Čo chce? Tak hovor, ty suka!“ zalomcoval putami. Musím uznať, že na svoj vek bol pomerne dobre stavaný. Nijaký gram tuku navyše, len hrubá sila a svaly. Zjavne však pozabudol na moju prítomnosť. Za každú urážku som ho mohol poslať na poriadne bolestivú púť.
A vtedy sa to stalo. Začul som tackavé roky. Niekto sa približoval a ja som okamžite spozornel.
„Pomôžte mi! Tí dvaja sú vrahovia. Pomôžte mi!“ náš obetný baránok spustil krik.
Okamžite som ho udrel do tváre, hneď stíchol a z nosa sa mu pustila krv.
Boli sme vyrušení a osoba, ktorá sa nás chystala vyrušiť tiež nebola v bezpečí.
Do môjho teritória najprv vošiel Brian Morgan. Dotackal sa až ku mne. Neveriacky som naňho civel. Zrútil sa mi k nohám a s námahou vyriekol meno: „Colin Milton.“
Môj spoločník prehovoril a ja som tomu okamžite porozumel. Nenápadne som vytiahol náhradnú injekčnú striekačku. Už som vedel, čo potrebuje a bolo to naozaj veľmi zábavné.
Pár sekúnd po jeho príchode sa do našej zábavy zapojil aj ďalší človek. Začínal som strácať trpezlivosť. Ako celé Miami môže vedieť, že práve ja som si vybral toto opustené stavenisko?



13. 9. 2009

1. kapitola




*Brian*


Brian fascinovane hľadel na monitor. Tú správu si musel prečítať ešte raz. Cítil výzvu plynúcu z tej fantastickej otázky. Vychutnával si slastné vlnenie, ktoré sa šírilo celým telom. Nič nemohlo byť fascinujúcejšie ako stretnutie s osobou, ktorá ho vytrhla z nudného kolobehu bežných medziľudských vzťahov.
Kedy a kde? To zatiaľ ešte nemal premyslené. Mal na výber celú škálu vhodných miest. Stretnutie s potencionálnym internetovým priateľom si vyžadovalo niečo špeciálne. On si rozhodne vedel nájsť to správne miesto a čas. Najlepšie by bolo mrazivé objatie noci a jeho nový priateľ, úplne vydaný napospas všetkému, čo si preňho pripravil. Aspoň na chvíľu chcel zabudnúť na svojho brata a problémy spojené s jeho existenciou. Ledva sa zdržal ďalšieho kontaktu. Chcel mu dopriať dostatok času. Stále sa obával, že ho odvrhne. Sústredil svoje myšlienky hlavne na nového priateľa a pokúšal sa byť trpezlivým a priateľským výrobcom protéz.
Brian ešte dlho hľadal tie správne slová. Nie je ľahké niekomu písať. Občas je to rovnako ťažké, ako priama komunikácia. Hlavne, keď máte o danú osobu záujem a nechcete to pokaziť nejakým nevhodným vyhlásením.
Otvoril si novú správu. Ešte chvíľu trápil svoju myseľ všemožnými alternatívami. Napokon sa mu podarilo nájsť vhodný kompromis.
Odoslal krátku a stručnú odpoveď, s ktorou bol až nad mieru spokojný. Konečne všetko zabalil a zamieril k východu.
Noc ho privítala s otvorenou náručou. Tak ako vždy, sa bez problémov dostal do svojho dobre zabezpečeného bytu.
Po rýchlej sprche vliezol do postele a upadol do hlbokého spánku. Nikdy nemával zlé sny ani žiadne obete naňho nemávali z jeho vlastnej mysle. Táto noc nemala byť iná ako tie predchádzajúce. Aspoň, kým sa spomienka nespojila so snom...
Pomaly sa prepadal do toho neviditeľného sveta. Cítil pevný dotyk detskej ruky. Držal v náručí niečo krehké. Priam posvätné. Cítil vôňu tej vrtiacej sa bytosti. Z nejakého dôvodu vedel, že patria k sebe. Krvou, celou svojou bytosťou a všetkými zmyslami sa približujú k jednému zdroju života.
To spojenie sa prerušilo, keď opäť nadobudol vedomie. On s ním už nebol. Nemal možnosť sa k nemu priblížiť.


***
*Dexter*

Niekde ďaleko na inom konci mesta. Takisto zo sna precitol iný človek. Nemával sny, preto mu to pripadalo čudné. Stále však cítil prítomnosť toho druhého, akoby sa od seba nikdy neodlúčili. Jeho vôňa, teplo po dotyku tých rúk.
Chcel ho. Nevedel, kde je, ale napriek tomu sa ho zmocnil taký silný impulz.
Nespokojne sa pomrvil na posteli. Zahnal tú prchavú chvíľu naplnenia. Temnota ho pobádala, aby na také niečo zabudol.
Napriek tomu neodolal pohľadu na svoj počítač. Väčšinou ho využíval len na prácu, ale potreboval sa pozrieť, či mu náhodou niekto neodpísal. Najprv sa tváril, že ho to nezaujíma, ale osoba, s ktorou komunikoval v ňom vzbudzovala čoraz väčšiu zvedavosť. Nemohol s tým prestať.
Tak sa na to pozrime. Osobné stretnutie mu snáď bude vyhovovať. Aj, keď rande so mnou by ho mohlo vyjsť draho. Pomyslel si spokojne.
Zadíval sa na novú správu. Tá odpoveď ho vôbec neprekvapila. Už ho mal dosť dobre spracovaného.
Musím ťa vidieť a presvedčiť sa. Viem, že si taký, ale nemám dôkaz. Potom mi už neunikneš.
So svojou odpoveďou bol tiež spokojný. Jeho internetový priateľ schválne vybral dosť opustené miesto, poznal ho a uvažoval o tom, akoby mal taký nevinný človek asi zareagovať.

Frozenbarbie:
To miesto je úplne opustené. Nepáči sa mi to. Prečo sa chceš hrať práve tam? Ak máš rád také miesta, aj ja mám pre teba návrh...

Nemal čas to dopísať. Za chrbtom sa mu náhle objavila Deb. Namierila si to k nemu tak, nenápadne, že si ju takmer vôbec nevšimol.
„Máme nový prípad. To ťa bude naozaj zaujímať. No tak rýchlo. Poštu si pozrieš neskôr,“ netrpezlivo ho vytlačila zo stoličky. Nedovolila mu ani, poriadne sa naraňajkovať.



11. 9. 2009

9. kapitola Majetnícky braček



Varovanie: 15+, nahnevaný Biney,


*BINEY*

Dlho som sa opieral stenu. Oboma rukami som do nej udieral. Moje telo sa stále nedokázalo upokojiť. Tak veľmi som ho chcel. Túžba ma celého úplne ovládla.
On ma tu nechal samého. Totálne znechuteného a neuspokojeného. Tak veľmi som sa na to tešil. Ako to mohol urobiť?
Predstieral žiarlivosť a tým ma teda poriadne nahneval. Neposlušný Dexter.
Prečo predstiera niečo, čo necíti? Predo mnou sa predsa nemusí hrať na človeka. Mohli sme byť spolu a on si len tak odíde.
Všetko vo mne priam kričalo od zlosti. Dlho som to predýchaval. Môj temný spoločník sedel pri mne. Díval sa na mňa a vysmieval sa mi. Otupene som hľadel naňho. Prehral si. To bolo všetko, čo mi dokázal naznačiť. Varovne som naňho zavrčal. Stiahol sa a nechal ma na pokoji.
Upravil som sa a ešte pár minút som strávil výberom vhodného oblečenia. Potom som vyšiel von. Usmiaty navonok, rozčúlený vo vnútri. Čo viac ešte potrebujem, aby to už konečne pochopil. Môj braček ma dokáže doviesť až do nepríčetnosti. Vie, kde má siahnuť, aby som bol hotový.
Spomenul som si stretnutie vďaka, ktorému začínal byť tento deň hneď príjemnejší. Jeden z mojich kamarátov so školy sa prisťahoval do mesta a chcel sa so mnou v tichosti podebatovať.
Bračekovi som o tom nestihol povedať. Vykĺzol príliš skoro, taká škoda. Mohli sme niekam zapadnúť na kus reči, tesne po opojnom zážitku z nášho milovania...
Nič z toho sa nemohlo stať. Kvôli tvrdohlavosti môjho Dextera. Pomaly som sa s tým pokúšal zmieriť. Nedarilo sa mi. Stále som ho túžobne chcel držať blízko seba.
Sklamalo ma to. Namiesto príjemného leňošenia v posteli ma čakal tradičný obed, možno pivo a neskôr táraniny o starých dobrých časoch.

***
Celý deň sa neskutočne vliekol. Mal som pocit, že všetci normálni občania mi prišli do cesty, len aby som si na nich mohol vybiť zlosť. To som však samozrejme nesmel urobiť. Priam som prekypoval milotou a láskavosťou, ignoroval som svoju mizernú náladu. V mojej hlave sa medzitým zrodil hrôzostrašný plán. Pre neposlušného Dextera som si pripravil príjemne nepríjemné prekvapenie...
Vedel som, kedy asi príde domov. Moje temné ja čakalo celé nadšené a úplne roztúžené. Keď sa môj braček vrátil do svojho bytu, začal som sa hrať svoju vlastnú hru. Veď také udobrovanie nikdy nie je na škodu.
„Biney?“ chvíľu na mňa zdesene hľadel. Možno ho pobúrilo to, že som mu vtisol do rúk kyticu kvetov. Obliekol som sa špeciálne na túto príležitosť do obleku a dokonca som ho hneď zavalil nedočkavými bozkami.
On žiarlil, ja začnem s romantikou. Predpokladám, že ho to odnaučí provokovať staršieho brata.
„Nehnevaj sa, Dex. Ona pre mňa naozaj nič neznamená. Ty si pre mňa dôležitý...“ zámerne som používal taký tón hlasu, ktorý by mal citovo zameraného človeka zasiahnuť a môjho Dexa totálne vydesiť. Bavil som sa. Ten zmätený výraz jeho tváre mi úplne vynahradil celodennú nervozitu.
„Brian, tak toto som naozaj nečakal... Neviem, čo...“ odvetil potichu. Nevedel, čo robiť s rukami a už vôbec nie z kvetmi. Zlatý Dexter. Musel som mu trochu pomôcť.
„To je v poriadku. Nemusíš sa tým trápiť,“ odvetil som presvedčivo.
Položil som kvety do umývadla. Vázu sa mi nechcelo hľadať. Pokiaľ teda vôbec nejakú mal. Tým som si nebol úplne istý. Kvety splnili svoj účel. Zlatý Dexter. Musel som mu trochu pomôcť. Rozopol som mu košeľu a pretiahol som mu ju cez hlavu. Predtým samozrejme poslušne zdvihol ruky. To ma potešilo.
„Si hrozný, príšerný...“ zamumlal mi do ucha. „Nepolepšiteľný Biney...“ častoval ma aj ďalšími prívlastkami, ktoré skrátka momentálne nezapadajú do textu. To však neznamená, že som ich nepočúval. Hltal som každé slovo ako správny žiačik.
„Ty si začal, braček,“ s úsmevom som si ho doberal.
„Tak to teda nie. Ja som nezačal,“ stále trval na svojom. Začal ma pevnejšie objímať a naše nohy sa zrazu tak preplietli, že sme celkom bez problémov dopadli na posteľ. Potom sa začala hotová ceremónia. Takzvané vyzliekanie, ktoré nie je príjemné práve vtedy, keď sme obaja netrpezliví.
„Bol to dobrý výkon, takmer som uveril, že naozaj žiarliš,“ odmenil som ho obzvlášť príjemným objatím.
Dex sa ku mne spokojne pritúlil a jeho tvár na malú chvíľu nadobudla ten temný výraz, ktorého sa nikdy nedokážem nabažiť.
„Nebudem sa s niekým deliť o to, čo patrí mne. Okrem toho ťa budem čoskoro potrebovať,“
Ja som to. Nuž nie je to až také zlé, ako som čakal. Oveľa horšie by bolo, keby som brata vôbec nezaujímal. To by sa len veľmi ťažko dalo považovať za zmysluplný vzťah.





*UNÁŠAČ*

„Em?“ oslovil som ten prízrak, ktorý bezradne sedel na zemi. Už niekoľko dní bola dosť čudná. Nechala ma len tápať a hádať, čo s ňou asi môže byť.
Už zo zvyku sa na mňa pozrela, ale spôsob akým to urobila, ma poriadne vydesil.
Teddy- priateľ si robil starosti. Tento stav nečinnosti trval už príliš dlho. Bolesť, o ktorej som netušil, že existuje, ma poriadne zasiahla. Jej monštrum bolo nezvyčajne tiché. Neprejavilo sa ani po toľkých rokoch.
Všetko potrebné som už mal pripravené. Chystal som sa na svoju ďalšiu obeť. Niečo mi však bránilo odísť. Moje monštrum ma stále posúvalo bližšie k nej. Chcelo mi niečo naznačiť, ale ja som nechápal.
Ona to vedela oveľa skôr. Uvažovala o tom, preto tak dlho mlčala. Vnútorné monštrum od nej niečo požadovalo.
„Chcem to vidieť,“ požiadala ma potichu. Takmer sa to bála vysloviť nahlas. Ledva som to počul. Cítil som to, čo z nej vyžarovalo, ale stále som nemal istotu.
„Čo presne by si chcela vidieť?“ musel som sa spýtať, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu.
Pomaly vstala a váhavo podišla ku mne. Priblížila sa až na takú vzdialenosť, ktorá by mi za iných okolností nebola príjemná. Ona to mohla urobiť.
Položila mi ruky na plecia. Pošepkala mi tie slová. Dlho mi zneli v hlave, chcel som si ich navždy zapamätať.
Všetci neznášajú konkurenciu. Ja tiež nemám rád nevítaných hostí. Moje monštrum by to jej nenávidelo, keby sme sa stretli len náhodou niekde v tmavej uličke. Keby bola cudzou osobou v tom zvláštnom svete, tak by sme sa nemohli vzájomne rešpektovať. Ona ma však len držala za ruku, ako vtedy, keď som bol ešte človekom. To zrejme zapríčinilo vzájomný rešpekt, ktorí sa medzi nami vytvoril.