31. 8. 2009

8. kapitola Carcer



varovanie: 12+
venované všetkým čitateľom

pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka: 8. kapitola opravená

Hodnotenie


 

24. 8. 2009

Prológ k frozenbarbie



varovanie: krátke, len taký nesmelý začiatok


Mladý muž odetý do lekárskeho plášťa, pomaly zasadol za svoj pracovný stôl. Umelú končatinu pre nového pacienta mal už hotovú. Mohol si konečne sadnúť k svojmu stolu a dať si krátku pauzu. Stále musel byť milý a chápavý, často sa usmieval. Pacienti mu verili. Táto úloha mu však často pripadala dosť monotónna.
Zdvihol svoju príručnú tašku, vytiahol z nej notebook. Položil si ho na stolík a zapol ho. Správy od užívateľa menom frozenbarbie mu po dlhom čase dokázali rozprúdiť krv. Nová správa nanešťastie neprišla. Rýchlo prebehol aspoň tú poslednú odpoveď od svojho obľúbeného užívateľa:

frozenbarbie
Môžeme sa spolu pohrať. Kedykoľvek budeš chcieť.

Potom mu Brian napísal, že sa s ním chce stretnúť. Neuvažoval o tom. Jednoducho to z neho vyliezlo rovno cez klávesnicu. Potreboval sa viac nabudiť, aby bol schopný ísť do postele so svojou priateľkou. V poslednom čase to bolo preňho dosť ťažké. Niežeby to nebola krásna žena, ale postupne ho to začínalo nudiť. Trvalý vzťah, všetky tie zamilované rečičky...
Nič z toho skutočne necítil. Dokonca ho nešokovalo ani to, keď sa dozvedel, že jeho tajná láska zo zoznamky nie je žena.
Skôr ho trápilo, že už dlhší čas nedostal žiadnu odpoveď. Dúfal, že svojho nového priateľa príliš nevystrašil. Nie každý mal rád navrhovanie stretnutí, ani on veľmi nie, ale lákalo ho, spoznať tú osobu. Niečo ho k nemu priam neovládateľne priťahovalo. Možno práve preto sa vyhovoril, že má veľa práce.
Ostal v budove až do neskorej noci. Túlal sa po chodbách, dal si aj kávu z automatu. Všetko preto len, aby nemusel ísť domov. Vrátil sa späť k počítaču a čakal.
Prinútil sa odložiť notebook a pomaly vstal zo svojho miesta. Rád by ešte ostal, ale niečo ho predsa len nútilo odísť. Únava. Neprestajne doliehala na všetky jeho zmysly. Už niekoľko nocí nespal a cez deň musel pracovať. Bolo dosť náročné v noci vyberať obete a cez deň žiť ako obyčajný človek. Pár hodín spokojne sedel na svojom mieste a vychutnával si samotu.
Tak Brian, už budeš musieť ísť. Pomyslel si zdrvene. Dúfal, že nájde len svoj prázdny byt a posteľ. Ešte stále si nezvykol na myšlienku, že ho teraz všetci oslovujú Rudy. To meno sa mu ktovieako nepáčilo, ale potreboval si zvyknúť na túto totožnosť. Jeho staré meno nanešťastie vzbudzovalo až príliš veľa rozruchu.
Naposledy prebehol e-maily. Prišla nová správa od frozenbarbie. Musel ju okamžite otvoriť.

frozenbarbie
Kedy a kde?


Úvod


pár úvodných slov k poviedke frozenbarbie



Postavy: Dexter Morgan/Brian Moser
Obsah: Môže mať internetová láska aj reálnu podobu? Poviedka o tom, ako si Brian a Dexter začali spolu písať cez net. Akoby to vyzeralo, keby sa ich komunikácia začala odvíjať hlavne týmto spôsobom? Stretli by sa alebo by ostali len anonymnými používateľmi?
Varovanie: incest, 18+, smrť, výrazný odklon od deja! (nedodržiavam skoro žiadny sled udalostí, ktoré sa stali)
Briana budú všetky postavy oslovovať Rudy, ale keď o ňom bude hovoriť rozprávač, tak budem používať meno Brian!
Táto poviedka je fanfiction. Nerobím si nárok na postavy atd. Patria do seriálu Dexter (knihy), len si ich požičiavam za účelom fanfiction.
Páry: Dexter/Brian (Rudy), Rita/Dexter, Rudy/Deb,


E-booky v mobile

ako to funguje, môj pohľad na vec


Rozhodla som sa dať si do mobilu pár e-bookov. Hlavne tie, ktoré sa už polroka chystám prečítať a stále nestíham. Murakamiho, Dextera, Zememorie a ešte tuším nejakú ďalšiu kriminálku...
Asi preto, že na kompe sa mi nechce skrátka čítať e-booky, lebo vždy skrátka robím niečo iné. A nechce sa mi napr. púšťať komp len kvôli tomu, aby som mohla čítať e-book.

1.vybrala som si program Tequila Cat book reader,
zdal sa mi taký zhruba najjednoduchší na používanie a okrem toho sa v pohode zmestil tak, aby som dokázala aj s mojím no pomerne malým displejom niečo prečítať.
2.Ovládanie je celkom v pohode a knihy stačí dať len do formátu txt a dajú sa normálne čítať. Aj, keď miesto úvodzoviek mi tam občas robí také obdĺžniky, ale to mi ani tak nevadí. Už ich beriem ako úvodzovky.
3.Aj, keď tento spôsob nenahradí papierovú knihu,
aspoň konečne dočítam to, čo som chcela.



21. 8. 2009

8. kapitola Ponúkajúci braček


varovanie: 15+, biney, unášač...


*UNÁŠAČ*

Prešla si rukou po rozstrapatených vlasoch. Nervózne ma sledovala a nedokázala so seba dostať ani slovo. Úplne sa zasekla. Pery sa jej pohybovali, ale nevychádzal z nich žiaden zvuk. Bola v šoku, neschopná čokoľvek urobiť. Dúfal som, že tento stav nebude trvalý.
„Em, si naozaj v poriadku?“ pokúsil som sa opäť nadviazať kontakt. Ignorovala ma a to ma naozaj začínalo desiť.
Už ma nedržala za ruku. Posunula sa o pár centimetrov. Medzi nami sa vytvoril voľný priestor. Bola zmätená. Dezorientovane sa obzerala okolo seba. Jej mozog začínal chápať súvislosti. Informácie sa spájali a prehodnocovali.
„Em, počuješ ma?“ opäť som sa ju pokúsil osloviť. Moja snaha tentoraz priniesla ovocie.
„Áno,“ odvetila podráždene. Chvíľu si nervózne rukou šúchala plece. Priam som cítil ako horúčkovito uvažuje. Už nebola až natoľko zaseknutá, len to nedokázala prijať. Nevedela sa s tým vyrovnať. Podľa mňa mala vždy nejaké podozrenie, ale Teddy, ktorého poznala predtým bol skôr obeť. Nechcela to pochopiť. Zrejme nemala potrebu sa tým zaoberať. Zhodiť svojho kamaráta z piedestálu a začať sa báť. Mohol som byť ktokoľvek, len nie Teddy-priateľ. V jej očiach som čítal ako v knihe. Udržiaval som vzdialenosť, ktorú si stanovila. Bola bledá ako stena a pohľadom prechádzala po zašitej rane na ruke.
„Em, možno to tak nevyzerá, ale stále som to ja. Viem, že som to nemal robiť. Nebolo to správne...“ začal som hovoriť o noci, keď sa to stalo. Všetci by mali pochopiť, že Emily ma naučia opäť žiť medzi ľuďmi. Nemohla pre mňa už veľa urobiť, bol som príliš poznačený, príliš krutý, ale dala mi pocítiť, že som tiež len človek. Naše priateľstvo sa od tej prvej návštevy čoraz viac prehlbovalo. Postupne sme sa prestali báť jeden druhého. Nosila mi jedlo, učila ma, ako sa mám správať. Spolu sme sa túlali po celej farme. Neskôr odhalila aj moje tajomstvo. Zistila, že môj starý otec nie je zlý človek. Bol len chorý a bezvládny... Nemohol ma chrániť pred tou temnotou. Nedokázal zabrániť ani tom, aby ho jeho vlastný syn nenávidel. Môj otec bol tou bytosťou, ktorá nás ohrozovala. Nedokázali sme sa ho zbaviť, kým nebolo neskoro...
Po jeho smrti, ktorá prišla prirodzenou cestou a dosť skoro sa mi značne uľavilo. Neznie to vôbec ľudsky, ale nikto z našej rodiny by neprišiel ani na pohreb. Nevyronili by ani slzu, kvôli tomu netvorovi. Vedel som, že ani ja nie som iný. Nikdy som nebol dieťaťom. Tých pár okamihov, keď som sa tak cítil mi priniesla Emily. Ona vo mne prebudila dieťa, prestal som sa báť. Tú temnotu vo mne už nedokázala zničiť. Mohla ju len zmierniť. Po otcovej smrti sme sa presťahovali. Ako som spomínal, našiel som si inú rodinu a starého otca som už odvtedy nikdy viac nevidel. Zabudol som na tú časť mojej minulosti. Odišiel som aj od svojej kamarátky. Nie preto, žeby som sa na ňu hneval. Chcel som ju chrániť pred tou vecou. Nočný tvor v mojom vnútri nebol úplne zbavený citov. Svoju kamarátku som mal rád, ale nikoho iného. Len ju, akoby ostala ešte v časti srdca, ktoré nebolo poznačené. K nikomu inému som nič podobné necítil. Po skončení školy som ju chcel opäť vidieť. Len sa nenápadne pozrieť ako sa má, ale vyvinulo sa to úplne inak. Temnota rozhodla a ona sa stala súčasťou môjho sveta. Ublížilo jej to. To mi bolo jasné, ale nemohol som to už viať späť. Nie tá šialená časť vo mne. Temnota bola až príliš spokojná...

Sedela na dlážke. Ruky mala zviazané za chrbtom. Neplakala ani nekričala. Bola úplne stuhnutá, ako živá socha. Poslušne sedela na posteli a nesnažila sa robiť žiadne prudké pohyby.
„Prečo som tu? Čo so mnou chcete urobiť?“ dookola kládla tie isté otázky. Bola vydesená.
Teddy sedel na zemi pár metrov od nej. Prvý úkryt bol trochu väčší a viac oddelený od ľudskej spoločnosti. Obaja mali dostatok svojho súkromného priestoru.
Unášač podišiel bližšie a dal jej injekciu na upokojenie. Chvíľu sa bránila, ale veľmi rýchlo prestala. Starostlivo ju zakryl. Tvár si zložil do dlaní a uvažoval o tom, prečo to vlastne urobil. Čo ho tak veľmi rozčúlilo?

Už vtedy som pochopil, že zato zaplatím. Nemôžem vymazať všetky spomienky. Nemôžem ju presvedčiť, že to všetko bol len omyl. Chcel som jej to povedať. Hneď počas tej prvej noci, ale nešlo to. Nemohol som a stále som to odkladal.
„Teddy, nehnevám sa na teba, ale mohol si mi to povedať oveľa skôr,“ zrejme si všimla môj nepredstieraný a dosť utrápený výraz.
„Nehneváš? Tak tomu neverím...“ odvetil som stručne.
„Mal by si mi veriť. Keby som bola tam, stalo by sa ešte niečo omnoho horšie,“ potom ma zatlačila hlbšie do postele. Neprotestoval som. Sadla si na mňa a chvíľu sa mi dívala do očí. Trvalo pár ďalších minút, kým sa opäť upokojila. Tá ďalšia pauza bola dosť príjemná. Páčilo sa mi, že na mne sedela, ale nedával som to najavo.
Dlho sme len tak sedeli. Cítil som tlak jej tela a začínalo mi byť horúco. Pokúšal som sa zachovať vážny výraz šialeného zabijaka. Očividne to na ňu zaberalo. Teddy - zabijak mal zrejme účinnejšie zbrane ako Teddy - priateľ. Hneď ma začala brať na vedomie.
„Nemôžem ťa nechať odísť. To jednoducho nejde. Ty sa so mnou opäť len hráš. Vieš, že si hrozný. Keď sa takto tváriš, mám chuť ťa pohladkať,“ položila hlavu na moju hruď a celkom si ku mne ľahla. Jednou rukou mi prechádzala po vlasoch.
Takto sa zrejme jej organizmus vyrovnával s celou pravdou. Očakával som viaceré alternatívy tohto procesu. Jednou z nich bolo, že sa bude pokúšať ujsť, prípadne, začne byť hysterická. Ona sa správala naozaj čudne. Usúdil som, že tiež asi nebude celkom v poriadku. Niečo zo mňa muselo patriť aj jej. Inak by asi ťažko hladkala zabijaka, ktorý sa momentálne premenil na poslušného partnera. Opäť som bol Teddy-priateľ. To sa mi páčilo.
Nebolo to s ňou až také zlé. Rozhodne som jej nespôsobil trvalú ujmu. Radšej som jej nechcel povedať, načo mám práve chuť ja. Bolo by to až príliš trúfalé.
„Nemyslel si to vážne? Chcel si len počuť, že s tebou ostanem,“ nahnevane si ma premeriavala a trochu viac mi zatlačila na stehná.
Prikývol som. Na nič iné som sa nezmohol. Smrť mi nevadila, ale nebola to tá posledná možnosť. Nechal som ju hrať sa s príveskom, ktorý som nosil na krku. Dôveroval som jej. Možno až príliš. Ona ma naučila veriť, ale nemohla zmeniť, to čo bolo vo mne.
Zaujímal ma aj jej príbeh. Prečo sa nebojí? Prečo sa na mňa nedíva tak pohŕdavo? Dotýka sa ma, akoby som jej práve oznámil nejakú totálne banálnu vec. Jej vlasy ma začínali štekliť na tvári.
„Čo by si urobila?“ vrátil som sa k predchádzajúcej otázke. To ma zaujímalo.
„Neviem. Veľa hrozných vecí. Keď si ma bral na miesta činu, bola som vydesená preto, lebo vo mne niečo... Ťažko sa to vysvetľuje, celý čas to popieram. Nechcem, aby sa to stalo, ale deje sa to stále a znova. Nie, som v poriadku. So mnou nemôžu byť v bezpečí. Mohla by som im ublížiť...“ hovorila o svojej rodine, ale ja som to stále ešte akosi nevstrebal. V tú noc som si myslel, že sa mýlim, ale cítil som Temnotu hlboko v nej. Bola tam, už keď sme sa stretli, ale až do takej hĺbky som sa nedokázal dostať. Vtedy som ešte nechcel nič vidieť a neskôr som to prehliadal.
Nepotreboval som vidieť, aká je druhá tvár mojej kamarátky. Viem, že by si to neskôr vyčítala. Také bolo jej prekliatie. Nedokázala by si to vychutnať.
„Musím byť ďaleko od tých ľudí, Teddy. Môj hnev by sa mal sústrediť na iné veci...“ posunula sa na posteli tak, aby som sa na ňu lepšie videl. Naozaj to bolo tam. Skryté a čakajúce a obávam sa, že ja som ju ešte viac postrčil do toho sveta. Moje monštrum pozdravilo to jej. Spoznali sa a zistili, že naozaj patria k sebe. Držali sa za ruky a poklopkávali si po dutých čelách. Oni to vedeli skôr než my.
Pobozkala ma. Najprv veľmi váhavo, ale potom som to pocítil oveľa intenzívnejšie ako predtým. Bola taká ako ja. Netušil som, z akého dôvodu ani som to nechcel zisťovať. Pravda mi priam bila do očí a ja som to nevidel.
„Pomôžem ti...“ oplatil som jej predchádzajúcu starostlivosť. Objali sme sa. Boli sme stále spojení v tej nekonečnej blízkosti. Nič viac sa medzi nami nestalo. Tieto veci si vždy žiadali určitý čas. Ani jeden z nás nebol pripravený, prekročiť svoje vlastné hranice. Čakala nás iná cesta, objavovanie, spoznávanie nových možností. Telesná láska mohla ešte pár dní počkať.

*BINEY*

Prešiel celý mesiac. Mesto bolo neobyčajne tiché. Unášač nevykazoval žiadnu aktivitu. Zrejme sa odsťahoval, dal si pauzu počas vraždenia, ktovie. Každopádne neurobil nič proti kódexu, tak sme sa naňho totálne vykašľali. Tento prípad začínal pomaly zapadať prachom.
To mi momentálne vyhovovalo. Nemusel som stále počúvať nárek našej drahej sestričky. Neustále rozprávala len o tej záležitosti. O tom úbohom nevinnom dievčati. Počúvať ju, bolo viac než únavné.
Našťastie si našla nového chlapa, ktorý ju zamestnával v posteli. Bola spokojná a my tiež. Akurát sme očakávali, že sa z neho vykľuje podobná stratená existencia ako sme my.
To isté postretlo aj mňa. I keď môj spoločník rozhodne nebol obyčajný. Dalo by sa skôr povedať, že sme si rozumeli viac než bolo treba. Viem, že sa to nesmie, že by nás zato odsúdili, ale nič iné na tomto svete nemám. Utáranú a večne hrešiacu sestru a démonického brata Dexíka. Moja rodina. Ako skvele to znie. Šťastní a spokojní Morganovci.
Dexter mi takmer celý mesiac nedovolil nič robiť. Dokonca som ho nesmel ani pozorovať počas našej práce. Stále sa obával o moje zdravie. Vravel mi, že nie som pripravený a nechával ma čakať doma ako nedočkavú manželku.
Občas som v práci niekoho vypitval a potom som šiel poslušne domov. Varil som večeru a preháňal sa po byte v tej nemožnej pásikavej zástere. Musel som predsa niečo robiť. V televízii nič nedávajú a nuda nie je práve najlepšia, pre človeka môjho druhu. Potom niť mojich myšlienok pretrhol pohľad na tú najtemnejšiu bytosť.
Moja nálada sa náhle zlepšila o pár stupňov. Dvere na mojej skromnej kúpeľni sa otvorili. Ten hlas ma zasiahol ako výboj elektrického prúdu.
„Biney, je neskoro. Budem meškať do práce a ty tu len tak sedíš a snívaš,“ môj poriadkumilovný braček sa opäť prejavil. Problém bol vtom, že mne v tej chvíli pripadal až príliš krásny. Nemohol som od neho odtrhnúť zrak. Uterák mal zľahka omotaný okolo bokov. Pohľadom som prechádzal po jazve. Bol som stratený a žiadne iné súvislosti mi nedochádzali.
Bol tak krásne zúfalý. Meškal a to bol preňho svetový problém. Mňa to netrápilo. Nechcel som, aby ešte odišiel. Urobil som mu miesto na mojej posteli. Neodolal takému pozvaniu a sadol si ku mne.
„Ešte máš dosť času,“ musel som ho trochu rozveseliť. Tváril sa až príliš vážne. Zozadu som ho objal. Bol ešte mokrý. Môj studený bozk ho zasiahol nepripraveného. Tešil som sa, že sa budeme opäť rozprávať. S mrzutým bračekom si človek neužije veľa zábavy. Malý Biney mu chcel trochu pomôcť a premôcť svoje vlastné túžby, len kvôli nemu. Zahral som sa na kúzelníka a nechal zmiznúť nepotrebný uterák.
„Všetci si myslia, že opäť niekoho mám,“ odvetil nešťastne. Ešte stále necítil to, že jeho uterák už nie je na svojom mieste. Šikovne som si s tým malým problémom poradil. Bol som hrdý na svoju povestnú šikovnosť. Hlavne čo sa týka vyzliekania iných osôb.
„Majú pravdu. Časom im budeš musieť niekoho predstaviť,“ neprekvapovalo ma, že to dospeje až do takého štádia. Ľudia sú vždy zvedaví a obzvlášť naša sestrička. Pátranie má už v krvi. Nie je rozumné podporovať túto nebezpečnú záľubu. Práve kvôli jej zvedavosti sme si vždy museli dávať pozor na každý pohyb.
„Nechcem,“ celkom úprimne vyhlásil môj braček. Tentoraz to trochu cmuklo, keď mi vrátil bozk.
„Naozaj, Dex? Mohol si ešte predstierať, že nie si pripravený. Myslím, že za daných okolností by im to nepripadalo čudné. Problém je skôr vtom, že oni to na tebe vidia. Nedarí sa ti to veľmi zakrývať. To by mi mohlo lichotiť. Pokiaľ, teda nemáš ešte niekoho iného, ale netrápme sa tým... Stále sa môžeme spolu hrať ako za starých čias?“ veľmi sme sa spolu delili o hračky. Dával som pozor, aby si neublížil, ošetroval som jeho zranenia a on mi ponú
ani neviem, ako sa opäť dostal na môj obľúbený vankúš. Stiahol mi nohavice a chvíľu si ma skúmavo obzeral.
„Teraz budeš dominantný ty. Chcel si to,“ vyzval ma chladne. Nereagoval som. On. Jeho Výsosť Temný Braček mi udelí takúto poctu? Moje monštrum si vzalo pukance a usadilo sa do toho najvyššieho radu. Za ruku držalo toho druhého temného spoločníka. Predstavoval som si ako ujedajú z pukancov a komentujú, každý náš krok. Potom som sa vrátil k bytosti, ktorá bola tak blízko mňa. Mali sme byť spojení, opäť po takej dlhej dobe. Tešil som sa. Viac než kedykoľvek predtým. Už som si začínal na tú myšlienku zvykať. Potom to prišlo.
Temný spoločník začal niečo robiť. Najprv som tomu poriadne nerozumel, ale potom som pochopil. Zazvonil telefón. Moja prekliata stará linka, ktorú som nezrušil, kvôli priateľom. Zapol sa odkazovač. Ozval sa môj priateľský hlas a potom nastala hotová katastrofa.
„Ahoj, Brian. To som ja Clara. Viem, že ťa už prepustili z nemocnice. Som rada, že si v poriadku. Nechcel by si sa so mnou opäť stretnúť? Minule to bolo veľmi zaujímavé. Stále na teba myslím. Ak máš záujem, zavolaj mi.“
„Prepáč, Biney, ale musím ísť do práce. Tuším mi pred chvíľou niekto volal,“ pozrel sa na svoj mobil. Potom sa rýchlo začal obliekať.
„Dex, to je len taká priateľka,“ nebezpečným spôsobom som hypnotizoval tú hlúpu vec. Vymazal som ten odkaz rýchlim ťuknutím na tlačidlo, ale on stále pokračoval v tej istej činnosti.
„Dex, ale veď vieš, že...“ nedokázal som sa z toho vykoktať. Nikdy mi na nikom nezáležalo tak, aby som mal snahu objasňovať svoje predchádzajúce vzťahy.
„Nehnevám sa, ale už naozaj musím ísť. Zavolám ti,“ ani sa na mňa nepozrel. Jednoducho vyšiel z môjho bytu a nenechal ma nič viac dodať. Počul som zabuchnutie dverí.
Vošiel som do kúpeľne a dal som si studenú sprchu. Doslova. Voda mi trošku občerstvila myseľ, zastretú túžbou. Prečo tak reagoval? Čo také som svojmu bračekovi spravil?
S Clarou som nespal už niekoľko mesiacov. Príležitostne sme sa stretli a potom opäť rozdelili. Nebolo na tom vôbec nič nezvyčajné. Klasická občasná známosť. Nič vážne len zábava.
Dex kvôli tomu doslova ušiel? Čím som ho tak šokoval? Nikdy sme o svojich vzťahoch nehovorili. Aspoň nie, pokiaľ boli pre nás úplne nepodstatné.
Studená voda mi stiekla po chrbte. Bolo mi oveľa lepšie, ale moje telo stále túžilo len po ňom.








14. 8. 2009

7. kapitola Durmstrang



Varovanie: vydieranie, nátlak...
Miznúce smajlíky: nuž niekedy idú a niekedy nie, ešte sa s tým pohrám, čiže ešte uvidím, ako to bude... Možno mám niečo zle vložené, možno je priamo problém s tými smajlíkmi, každopádne niečo už vymyslím. Možno to nefunguje, lebo je dačo s tou stránkou na ktorú odkazujem... No skrátka ešte sa uvidí, zatiaľ mi miznúce smajlíky nevyhovujú


pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka: 7. kapitola opravená

Hodnotenie


 

13. 8. 2009

Ako pridávať smajlíky

stručný návod, čítajte, ak chcete používať novú funkciu na tomto blogu!!! (Prípadne ak vám to napr. nejde....)

Ako vidíte pri komentároch pribudli smajlíky.
(Formulár na komentáre) Podarilo sa mi to až dnes a samozrejme podľa jedného anglického návodu.
Nuž nebolo to ľahké nastaviť. Ale takto mi to zatiaľ asi najviac vyhovuje.

Ako pridávať komentáre so smajlíkmi

1. Keď ho chcete pridať smajlíka do svojho komentáru jednoducho použite príslušnú skratku pre smajlíka, ktorá je pri ňom, označená čiernym. (Smajlíky nefungujú na klikanie, ako v niektorých iných blogoch. )
2. Formulár na pridávanie smajlíkov sa zobrazuje aj v IE, ale keď používate tento len prehliadač, môžete síce smajlíka pridať pomocou tejto skratky, ale cez IE sa vám smajlík nezobrazí. (To však neznamená, že tam nebude)
3. Zobrazujú sa v mozille, možno aj v iných, to som netestovala...



7. kapitola Posadnutý braček




varovanie: 15+, rozcítený Dexter (žartujem) skôr Dexter – šialený bozkávač, samozrejme sa objaví aj vždy prítomný Unášač, krátka kapitola...






*BINEY*

Moja myseľ sa sústredila len na bračeka. Sedel pri mne. Díval sa na mňa a ja som zabúdal, že sme v nemocnici. Bolo mi dobre. Vedel som, že sa uzdravím, už len preto, lebo on bol so mnou.
Bolo zaujímavé dívať sa naňho, keď si neuvedomoval, že ho pozorujem. Aj on zaspal, opretý o moju posteľ. Nechal som ho, oddýchnuť si. Počúval som jeho pravidelný dych. Pohol sa. Môj dotyk ho prebral. Preklínal som svoju nedočkavosť. Ešte chvíľu som ho mohol len ticho obdivovať.
„Biney, potrebuješ niečo?“ mal krásne rozospatý hlas. Keď otvoril tie svoje oči, neodolal som túžbe trochu ho podpichnúť.
„Dex, súhlasil by si, aby sme si tú našu hru skúsili aj obrátene?“ zámerne som sa nepýtal priamo. Kedykoľvek nás mohol niekto vyrušiť. Tá predstava mi privodila také príjemné pocity, až sa mi trochu zvýšil pulz.
„Vidím, že si už cítiš naozaj lepšie, Biney. Teraz sa musíš šetriť, ale neskôr splním všetky tvoje želania,“ prisľúbil spokojne. Zrejme ešte stále nebol celkom prebudený. Práve mi dal povolenie na výpravu do jeho... Neodvážil som sa to ani vysloviť.
Pritiahol som si jeho hlavu bližšie a pobozkali sme sa. Zaslúžil si to. Za odmenu, že sa o mňa tak vzorne postaral. Neodolal som. Bolo to také zvláštne, nechať sa tým ovládať.
Nevšímali sme si našich temných spoločníkov. Obaja nám lietali nad hlavami a pokúšali sa nás od seba odlepiť. Neúspešne. Môj temný braček úplne prepadol tej vášni. Musel som sa jemne odtiahnuť a chvíľu ho podržať v objatí. Rozrušenie mi ešte nerobilo dobre. Môj pohľad opäť zablúdil k dverám. Niečo sa mi nepozdávalo.
To niečo nadobudlo prekvapivo veľké rozmery. K posteli sa totiž blížila ľudská bytosť. Dúfal som, že mám len vidiny, ale opak bol pravdou. Naozaj to bol človek, dokonca kolega môjho drahého bračeka. Nevedel som, ako dlho tam stál. Začínal som sa obávať, že videl aj viac než bolo treba.
„Chlapci, teda...“ ozval sa, ale už bolo príliš neskoro. Nechápem, prečo musel vojsť do mojej izby práve počas takého chúlostivého okamihu.
Šťastie nám očividne nebolo naklonené. Bol to Angel Batista. Muž, ktorý si myslí, že sa priatelí s mojím bratom. Hoci musím uznať, že keby nás prichytila Deb bolo by to ešte oveľa horšie. Po prvý raz som mal pocit, že neviem, čo mám povedať. Jachtal som a koktal. Nedalo sa to vôbec vydržať. Stále som cítil jeho pery na svojich. Akoby sa odo mňa nikdy nemohol oddeliť.
Dexter sa bleskurýchlo otočil. Súcitil som s ním. Aj so sebou. Niečo také by nikdy nemalo vyplávať na povrch. Podľa toho ako sa veľactený kolega tváril, zrejme videl aj naše nadšené dotyky úst.
Poplašene som sa díval na svojho brata, potom zas na znechuteného Angela. Moje monštrum sa vyškieralo. Problém bol vtom, že to vôbec nebolo smiešne. Môj braček našťastie vytiahol svojho kolegu von z nemocničnej izby.
Klesol som späť na vankúše. Zas mi začínalo byť zle. Stúpol mi tlak a všetko sa so mnou krútilo.
Radšej som zavrel oči. Pred mojimi očami prebiehali rôzne šokujúce scenáre. Radšej som sa snažil nepremýšľať. Prešlo takmer päť hodín únavného čakania. Celý čas ma to zožieralo. Našťastie sa žiadna iná návšteva nedostavila. Uľavilo sa mi, až keď sa Dex konečne objavil vo dverách. Opatrne ich zavrel, podišiel k posteli a opäť si ku mne sadol. Mlčal. To mi pripadalo veľmi čudné. Čakal som čokoľvek, len nie mlčanie. Keď sa to predlžovalo a on nič nepovedal ani po dvadsiatich minútach, musel som prehovoriť.
„Dex, čo sa stalo? Čo si mu povedal?“
Pokrútil hlavou a ďalej mlčal. Začínal som sa oňho naozaj báť.
„No tak, braček! Nesmieš ma takto naťahovať. Stále som ešte chorý človek,“ pokúšal som sa mu trochu dohovoriť. Opatrne som mu položil ruku na plece. To mi predsa nesmie robiť.
„Nemôžem to zopakovať,“ vyzeral tak ako zvyčajne, ale niečo bolo iné. To mi bolo hneď jasné. Obrnil som sa priam svätou trpezlivosťou.
„Dobre, keď nechceš, nebudem ťa nútiť. Zaujímalo by ma či videl naozaj všetko?“ pokúsil som sa začať z iného konca.
„Áno, videl, ale nebude o tom hovoriť,“ vyhlásil pokojne.
Začínal som si naozaj myslieť, že ho odpravil. Porušil by kvôli tomu tajomstvu kódex? Neodvážil som sa spýtať. Tak som radšej zvolil menej citlivejšiu alternatívu.
„Dex si v poriadku?“
„Áno,“ odvetil potichu.




*UNÁŠAČ*

O mojej ponuke uvažovala asi tak päť minút. Ten čas som samozrejme len odhadoval. Bolo to krásne, úplne sa poddať moci iného človeka. Aspoň na chvíľu som nemusel riešiť to večné právo voľby. Presunul som zodpovednosť na milovanú osobu. Aké jednoduché. Nebolelo to. Cítil som opojnú slasť z víťazstva. Nikto iný môj život nemal v rukách.
Stále ma držala za ruku. Ležať vedľa nej bolo oslobodzujúce. Nič neskrývať. Konečne zabudnúť na hry. Vždy som jej to chcel povedal, ale obával som sa, že prestanem zohrávať takú dôležitú úlohu v jej živote. Práve, keď sa končila piata minúta a začínala šiesta, vedel som, že už dospela k rozhodnutiu.
Zaujímalo ma, za ktorého Teddyho ma teraz považuje. Ani to nebolo ľahké posúdiť. Stále sa na mňa dívala dosť zvláštne. Priam ma prebodávala pohľadom.
Som Teddy- priateľ alebo Teddy- únosca a vrah? Jej telo mi nedávalo žiadnu odpoveď.
To som mal práve zistiť. Možno medzi tým existuje určitý kompromis. V istej situácii zrejme pripadajú do úvahy obe možnosti.
„Teddy...“ začala nesmelo.






10. 8. 2009

Biney/Dexter

nejak sa mi zatiaľ nedarí dokončiť kapitoly, ale nuž snáď to opäť pôjde, momentálne pracujem na viacerých veciach...
nejak mi napadlo urobiť video s párom Brian/Dexter
Ehm, upozorňujem, že to nie je vôbec dokonalé, zas mám taký soft, ktorý sice má dobré strihanie, ale na nič efekty, čiže je to len také...(eh, tie kostolné zvony zvonia poriadne dlho, z mojej izby ich počujem)Pozerať len na vlastné riziko
Je to aj akýsi úvod k novej poviedke frozenbarbieXDD





9. 8. 2009

Kyle/Marcel

párik z filmu, ktorý som nedávno videla, pár obrázkov tejto komplikovanej dvojice
Je to z filmu Between love and goodbye
varovanie: niektoré zábery nie sú vhodné až nad 18 rokov!!!













7. 8. 2009

Nový párik

Sims 3, žiadna bomba teda, ale dá sa, pár obrázkov, zatiaľ mám rozhodne radšej verziu 2







5. 8. 2009

5. kapitola Blázon v papučiach 2. časť




Fandom: Harry Potter
pár: HP/SS, LV/NL
varovanie: romantika, mpreg, netradičné formy mágie, rodinné, dramatické
stav: dokončené
Poznámka: poviedka prešla AP.






3. 8. 2009

6. kapitola Odhodlaný braček



varovanie: romantické (Biney dostal lieky, tak sa nečudujte), okrajovo náznak het vzťahu




*BINEY*

Svetlo, teplo. Celá škála rôznych vnemov sa náhle predrala na povrch. Ani si neviete predstaviť aká je to slasť, dýchať úplne bez pomoci.
Oživili ma a moje monštrum sa zvedavo vznášalo nad ich hlavami. Bolo mi dobre. Stále ma kontrolovali a od tých liekov som bol už poriadne otupený. Chcelo sa mi len spať, snívať a držať za ruku svojho Temného spoločníka. Nebol som vo svojej koži. Doliehala na mňa slabosť. Bol som neškodný ako malé dieťa.
„Biney,“ oslovil ma. Natiahol sa ku mne a prešiel mi rukou po čele. Sadol si ku mne a niekoľko minút sa so mnou zhováral. Nerozumel som. Lieky kolovali v mojej krvi a nič ma zrazu netrápilo. Vedel som, že nemôže nič cítiť. Sedí pri mne len preto, lebo sa to od neho očakáva. Jeho dotyky boli také skutočné, akoby sme boli obaja celkom normálny. Za predpokladu, že by sme boli len bratia a nič viac, mohlo by nám to aj vydržať.
„Dex,“ s námahou som ho oslovil. Jeho tvár bola rozmazaná, tancovala mi pred očami. Napriek tomu to bolo krásne. Mohol som sa ho dotknúť, keby som dokázal zdvihnúť ruku. Pobozkal ma. Na chvíľu sa naše tváre k sebe priblížili. Niečo mi hovoril, ale ja som opäť nerozumel.
Ľahol si ku mne a držal ma. To bolo veľmi príjemné. Chcel som si ten pocit ešte pár minút vychutnávať.
„Je to príjemné. Ešte mi niečo rozprávaj,“ zašepkal som spokojne. Páčilo sa mi, že sa venoval aj niečomu inému ako svojim prípadom.
„Vitaj medzi živými. Ako sa cítiš, braček?“ upravil si ma do pohodlnejšej polohy. Obaja sme teda poriadne zaťažili nemocničnú posteľ. Ľutoval som len to, že nemôžeme byť v tej našej.
„Zle. Všetko sa so mnou trasie. Ani ťa poriadne nevidím,“ zhlboka som sa nadýchol. Ďalšie pohladenie ma priam držalo pri živote.
„To sa zlepší. Dám na teba pozor,“ šepkal mi do ucha. Ako zvláštne to znelo? Chcel som mu povedať, že to nie je možné, lebo mi akosi vzal moju prvoradú úlohu. Ja som zlyhal. Mal som toho chlapa zložiť jednou rukou. Nechal som sa priveľmi rozptýliť našim vzťahom. Bola to len moja vina, že som skončil v nemocnici.
Deb bola už v práci a nikomu inému na mne nezáležalo. Po prekonaní krízy, vytrvalo slzila a nadávala mojim lekárom.
„Nemusíš ma ľutovať. Mal som dávať lepší pozor. Mal som...“ nedokázal som sám sebe odpustiť to zlyhanie.
„Nie, Biney. On nás skrátka prekvapil. Neboli sme pripravený a využil to. Ja som zato zodpovedný. Šiel som za ním, nechal som ho žiť a tebe som o tom nič nepovedal,“ zámerne hovoril veľmi potichu a ja som začínal chápať, aké je ťažké prehrávať. Viem, že nikto nie je dokonalý. Každý občas zlyhá aj v tých najobyčajnejších veciach. Ľudia to zlyhanie považujú za chybu a vyčítajú si to. Dokonca aj sami melú tú istú pesničku. Prečo by to nemohlo byť inak? Prečo nemôžem vrátiť čas?
„Nemal som niečo také povedať. Nie je to naša vina. Som smiešny. Neviem, čo vravím, po toľkých liekoch...“
Hlúposť. Stále si hovorím, že sa netreba vracať k niečomu takému. Keď to nevyjde, jednoducho musíme ísť ďalej. Je to naše právo, ale aj povinnosť. To bol až dosiaľ môj pohľad na vec a chcel som sa toho držať. Netuším, prečo som sa zrazu začal obviňovať.
Neustále padáme a vstávame, plačeme a smejeme sa, ale tí druhí naše chyby vždy tvrdo odsúdia. Dajú nám najavo, že sme zlyhali a večne vykrikujú čosi o tom, že sme to mali zvládnuť. Nezmysel. Mali? A čo ak nie? Kto môže naozaj o tom rozhodnúť. Okrem toho život nie je prechádzka ružovou záhradou. Nie vždy urobíme to, čo je správne a nie vždy si vyberieme také riešenie, ktoré nás privedie k víťazstvu. Začalo ma naozaj veľmi zaujímať, aká cesta priviedla môjho temného bračeka na stretnutie s ďalším temným spoločníkom.
„Asi pred mesiacom mi zavolal muž. Tvrdil, že má dôkazy o našich akciách. Vyhrážal sa, že nás udá...“
„Ako sa volá? Predpokladám, že si to už zistil,“ prerušil som ho, keď mi došlo, že aj ja mám v jeho príbehu určite dôležitú úlohu. Povedzme, že dosť nešťastnú. Pred mesiacom som mal totiž podobný problém, ako môj braček.
„Colin Milton mladší,“ odvetil chladne.
Predpokladám, že toto meno vám nič nehovorí. Donedávna som ho nepoznal ani ja. Spájalo sa s mojou prvou vraždou.
Colin Milton mladší bol môj spolužiak, ešte na strednej. Priatelili sme sa. Teda ja som sa pokúšal tváriť, že je to môj priateľ. Chodil som k nim domov, veď to poznáte. S jeho otcom Colinom Miltonom starším som mal tiež pomerne dobrý vzťah. Myslím, že ma chcel.
Vtedy ma akurát postretlo obdobie, keď som sa chcel mierne odpútať od môjho brata. Harry začínal byť podozrievavejší a náš vzťah by bol vzhľadom na jeho dobre vycvičené inštinkty dosť problematický. Môžem povedať, že Dex ho neznášal. Nechcel ani zísť dole, keď k nám prišiel. Vytrvalo trucoval, keď som s ním odišiel počas prázdnin. Nebolo to pre mňa ľahké a toto rozhodnutie dosť ovplyvnilo náš život. Šiel som s nimi stanovať. Dex presvedčil Harryho, aby mohol ísť s nami. Deb sa potešila, lebo otec ju konečne vzal na poľovačku.
Otec môjho priateľa akosi nepochopil, že stojím len o priateľský výlet. Chcel sa ma dotýkať a nezniesol odpor. Bránil som sa a on skončil dosť zle. Pre každý prípad som si so sebou vzal nôž.
Colin Milton starší sa stal mojou prvou obeťou. Jeho syn tú vraždu nevidel, bol vtedy mimo stanu, v lese hľadal drevo spolu s Dexom. Radšej nechcite vedieť, čo som s ním urobil. Podstatou bolo to, že si všetci mysleli, že nás tam nechal a odišiel. Pochopiteľne, viac sa nevrátil. To bol celý príbeh. Dexovi som o tom povedal až neskôr, keď som musel celú pravdu vysypať Harrymu. Rozhodne nebol nadšený a dal mi to aj patrične najavo.
Harry sa postaral, aby sa to nedostalo na verejnosť, ale od tej chvíle, ma držal dosť na krátko. Dlho som mal domáce väzenie a brata som nesmel ani pozdraviť. Náš vzťah to úplne odrovnalo. Ešte viac sa upínal k Dexovi a mňa si veľmi nevšímal. Neprekážalo mi to. Čím menej sa o mňa zaujímal, tým viac som mal čas stať sa slobodným človekom. Naučil som sa myslieť aj sám. Nielen slepo poslúchať pravidlá. To som samozrejme, ani jednému z nich nemohol povedať. Dex by sa zrejme na smrť urazil a Harry by s ním úplne súhlasil.
„Jeho syn ide kvôli tomu po nás. To je od neho naozaj milé,“ hanbil som sa, že ma premohol. Teraz ešte omnoho viac.
„Už nie. Dnes ráno som to zariadil,“ pošepkal mi to do ucha. Pritom sa ho perami trochu dotkol.
„Výborne, braček. Musím ťa naozaj pochváliť. Dostaneš odmenu, hneď ako sa odtiaľto dostanem.“
„S tým počítam. Teraz odpočívaj, Biney,“ prihováral sa mi hlasom, ktorý som zbožňoval. Práve, keď som sa opäť ponáral do príjemného spánku, môjmu bračekovi zazvonil mobil.


*UNÁŠAČ*

Uvelebila sa v mojom náručí a pozorne ma počúvala. Chcel som, aby bola so mnou, riskoval som kvôli tomu všetko. Moje monštrum by sa od nej pokojne nechalo hladiť. Mierne previnilo som sa díval na stehy na jej ruke.
Stále sa ma bála. Neodvážila sa povedať niečo, čo by ma nahnevalo. Vedel som si predstaviť, čo sa odohráva v jej hlave. Je pekné kŕmiť krotké monštrum cez mreže, ale vojsť do klietky a čeliť mu osobne, je už oveľa ťažšie.
Zavrela oči a ďalej sa so mnou zhovárala. Robila to presne tak, ako keď sme sa prvý raz stretli.
„Ja neviem, čo mám povedať. Neviem, Teddy,“ viac sa o mňa oprela a dopriala mi možnosť chvíľu nečinne sedieť. Okrem nej, som ešte nikomu blízkemu nedovolil siahnuť na mňa. Takáto priam intímna blízkosť vo mne vyvolávala zmiešané pocity. Nevedel som to presne definovať. Väčšinou, keď sa niekto z rodiny priblížil na takú vzdialenosť, očakával som úder. Buď slovné napadnutie alebo fyzické. Ten pocit bol stále hlboko vo mne. Musel som si chvíľu opakovať, že ona mi nechce ublížiť. Nechcel som zareagovať neprimerane. Vystrašilo by ju to ešte viac.
„To je v poriadku. Nemusíš to teraz riešiť. Mal som ti to povedať už skôr, ale bol som v príliš zlom stave. To monštrum, ktoré je vo mne. Tá temná stránka mi vtom zabraňovala. Chcel som sa sústrediť len na svoje poslanie. Ver tomu, že ja nie som v poriadku. Som monštrum. Je to fakt a neprestanem s tým,“ držal som ju za ruku. Rovnako ako vtedy. Pulz sa jej trochu zrýchlil.
„Stále sa ma bojíš?“
„Áno,“ odvetila potichu. Napriek tomu sa ma držala.
„Ja nie som taký ako on. Nikdy nebudem,“ tie slová boli skôr dôležité pre mňa. Zdvihol som ju. Trochu sebou mykla. Urobil som pár krokov smerom k posteli. Zložil som ju na ňu. Sadol som si opäť na zem. Otvorila oči a pozrela sa na mňa.
„Chýbal si mi. Chcela som, aby si sa vrátil. Poď sem,“ natiahla ku mne zdravú ruku. Poslúchol som. Ľahol som si k nej. Dívali sme sa jeden na druhého, nesmelo, obaja plní pochybností. Presne tak, ako vtedy...

Dvere na kôlni sa otvorili. Emily vošla dovnútra a zavrela dvere. Drevená podlaha pod jej nohami hlasno zavŕzgala. Stavila sa so svojou sestrou, že sa nenápadne dostane do susedovho starého skladu na náradie. Podarilo sa jej to, ale stálo ju to rozbité koleno a počas preliezania plota si poškrabala aj pravé líce.
Ich sused Roger bol dosť nepríjemný muž. Deti sa ho báli. Povrávalo sa, že bol vo väzení za vraždu svojej vlastnej manželky. Rodičia im vraveli, že sú to len hlúpe klebety.
Sadla si na starú škatuľu a pošúchala si boľavé koleno. Nechcelo sa jej vrátiť späť. Vychutnávala si príjemné ticho a tmu. Nemala rada svetlo, ani hluk. Najradšej sedela v tme a počúvala, len tlkot svojho srdca.
To všetko kvôli nim. Becca ma sem dostala, teraz tu ostanem až do večera.
Zložila si detský batoh a vybrala z neho sendvič, ktorý si sama urobila. Odhryzla si a pritlačila vreckovku k poranenému kolenu. Nechcela sa vzdať. Stávka stále platila a ona bola zvedavá, či sa ostatné deti odvážia prísť za ňou. Rodičia sa stále hádali. Ani jeden z nich nemal stálu prácu. Obaja si navzájom vyčítali svoje omyly, stále častejšie sa hádali kvôli úplným somarinám. Emily tomu nerozumela. Vôbec nechápala, prečo stále robia taký hrozný hluk.
V jednom z tmavších kútov sa niečo pohlo. Pristúpilo to k nej. Pomaly, takmer nehlučne, akoby to len vyplávalo z jej najhorších predstáv. Bol to chlapec, špinavý, s otrhanými šatami.
„Dáš si?“ Emily mu okamžite podala kúsok sendviča. Chvíľu váhal, ale napokon si vzal.
„Ja som Emily. Viem, že som sem nemala liezť, ale poslali ma kamaráti. Ako sa voláš ty?“
Neodpovedal. Hltavo jedol a nevraživo na ňu hľadel.
„Asi by som už mala ísť. Prosím, nehovor nikomu, že som tu bola...“ pomaly vstala.

Aj vtedy sa ma bála. Tak veľmi až ma to prinútilo prebrať sa. Začal som veriť, že existujú aj iné rodiny. Po pár rokoch ten bezmenný chlapec úplne zmizol. Vrátil som sa do školy, postavil som sa proti otcovi a napokon som získal nový život. Niečo z toho zvieraťa vo mne ostalo. Teddy bol stále súčasťou môjho ja. Naozaj už prišiel čas odísť z Miami. Nájsť si iné miesto a navždy pochovať tento prípad. Ešte som nevedel, či chcem odísť živý. Všetko záležalo len od jej rozhodnutia. Patril som jej, lebo ona ma našla a vyviedla z temnoty.
„Dám ti na výber, Emily. Nechcem, aby si tu ostávala len zo strachu. Ak chceš, zničiť monštrum, môžeš to urobiť. V tejto injekcii je smrteľný jed. Môžem si ju pichnúť a ty zavoláš pomoc pre seba. Budeš voľná a ja to ukončím. Nebudem ťa ďalej zdržiavať násilím. Nechcem už žiadne zamknuté dvere ani kamery. Ak sa rozhodneš ostať, nebudem ťa nijakým spôsobom obmedzovať. Budeš sa môcť slobodne pohybovať. Nevezmem ťa na žiadne ďalšie miesto činu. Dávam ti čas, aby si o tom pouvažovala,“ vytiahol som striekačku a položil som ju na stolík. Smrti som sa nebál. Prečo? Veď či už budem po smrti trpieť alebo nie, nevidím vtom žiaden veľký rozdiel. Zavrel som oči a čakal som.