2. kapitola Citlivý braček

varovanie: orál. sex, incest, Brianove výlevy a myšlienky


Bol som šťastný, ako nikdy predtým. Moje starosti sa zúžili len nato, akým spôsobom ho mám objať, aby sa mi nevyšmykol z náručia. Po dlhej dobe bol len môj. Opäť som sa oňho nemusel z nikým deliť.
Rita stála medzi nami. Môj braček ju mal rád a to my vždy robilo starosti. Myslím, že si to ani sám poriadne nedokázal uvedomiť. Možno to začínalo byť silnejšie ako to, čo spájalo nás dvoch. Takisto mi bolo jasné, že príde ďalšia. Neostane dlho sám a ja tiež nesmiem. Oficiálne sa ani jeden z nás o mužov zaujíma. Asi sme sa definitívne rozhodli začínať si len so ženami. Ani ja presne neviem, čo ma privádza práve k nemu. Potrebujem len jeho, iní muži sú možno pre mňa ako bratia. Pohol sa v mojom náručí a otvoril oči.
Nespal. Nemohol zavrieť oči kvôli nej a kvôli krvi. Zaujímalo by ma, či by takto horlivo „oplakával“ aj moju stratu.
„Pomôžem ti. Urobím všetko, čo mi prikážeš. Chcem, aby si vedel, že ťa vždy budem rešpektovať. Nepokúsim sa zasahovať do tvojich vzťahov,“ mrzelo ma to, ako o mne pochyboval. Práve táto malá anomália nás mohla zničiť. Postaviť proti sebe. To by som nezniesol. Jemne som ho pohladil po vlasoch a vtisol mu bozk na líce. Ešte stále nebol vo svojej koži. Mal pocit, že stratil dávno nadobudnutú istotu. Môj braček vždy niekoho potreboval, aj keď ani s tým nebol celkom zmierený. Vždy sa na niekoho nechtiac viazal.
„Prepáč, že som ťa podozrieval. Teraz ti ešte nemôžem povedať, kto nás prenasleduje, ale neskôr sa o tom pozhovárame,“ zahral dokonalý výraz kajúcnika. Usmial by som sa, keby téma nášho rozhovoru nebola až taká vážna.
„Netráp sa tým, Dex,“ pevnejšie som ho objal. Viem, že ma potreboval a to mi stačilo. Opäť to bol môj malý braček, ktorý tak veľmi potreboval moju spoločnosť. Mal tak asi tisíc dôvodov, aby mi nedôveroval. Ukázal som mu, ako viem žiarliť a to bola chyba. Nemohol som od neho žiadať, aby bol len so mnou. Obzvlášť, keď náš vzťah bol aj tak dosť komplikovaný. A krvavá cesta z našej minulosti sa tiahla aj do prítomnosti. Bol sme tajní spojenci, hráči so smrťou a ľudia ovládaní temnotou. Milenci? O tom som sa s ním ani neodvážil hovoriť.
Ak ste nikdy nepoznali určitý typ lásky ťažko sa vám o nej rozpráva. Neviete to dokonale podať tak, len opisujete to, čo poznáte z iných zdrojov. Preto som sa nikdy neodvážil nazvať naše spojenectvo láskou, lebo tomto zmysle ani jeden z nás lásku nepoznal. Bolo to pre nás slovo, ktoré nás oboch len zmiatlo. Bol som sa ho vysloviť, lebo som videl ako mnohé lásky končia v popole a zabudnutí. Ako sa ľudia od seba nenávratne vzďaľujú a ich svety sa vzájomne uzatvárajú. Nechcel som niečo pokaziť. Tak som sa radšej pokúšal na lásku ani nemyslieť.
Môj Dexter. Môj temný anjel, ktorého nedokážem nikdy poraziť. Ani by ma zvrhol do toho najhlbšieho pekla, prijal by som to s pokorou a odovzdaním. Hladkal som ho. Veľmi nežne a jemne. Vždy som si to precvičoval na iných. Boli nadšený takou starostlivosťou. Všetkým sa to páčilo, len on odolával. Chytil mi ruku. Naše prsty sa preplietli vtom dôvernom geste.
„Dostali sme výzvu. Áno, niečo také ako pozvánku na stretnutie, ktoré nemusí skončiť práve najlepšie. Povedal som, že viem, kto to urobil, ale nie je to celkom presné. Zatiaľ nemám žiadny dôkaz, preto som obvinil aj teba. To, čo mám sú len moje dohady...“ zamračene zo seba zhodil prikrývku. Tým samozrejme obnažil aj mňa. Naše telá sa k sebe opäť inštinktívne pritisli. Vyzliekli sme sa pred sebou, objali sme sa a bozkávali, ale to bolo asi tak všetko. Ešte stále medzi nami bola akási drobná prekážka. Pohľadom som prešiel po jeho tele. Napokon som neodolal. Bozkami som vytvoril cestičku k súčasti jeho sveta, ktorú som nepoznal tak dôverne.
Očakával som, že ma okamžite odstrčí, ale on my len ruku prešiel po vlasoch a trošku urýchlil moje napredovanie.
„Biney, urob to,“ požiadal ma, aby som prekročil aj tú poslednú hranicu. Vzdychol, keď som sa mu začal venovať. Nežne som oblizol jeho penis, najprv zľahka, aby si zvykol na tú myšlienku a po prípade mal možnosť zrušiť svoju žiadosť. Keď nenastal žiadny výrazný protest, opatrne som ho vzal do úst. Pohrával sa s ním. Sal som a lízal, počúval jeho slastné vzdychy, až kým som nemal možnosť ochutnať ho. Úplne sa uvoľnil a pomaly strácal zábrany. Otočil ma na chrbát a divoko bozkával. Potom rukou vyplnil moju prosbu.

***

Keď som sa ráno zobudil, pod vankúšom mi začal vibrovať ten prekliaty mobil. Zistil som, že bezradne objímam vankúš a Dexter už dávno odišiel. Stále som mal plnú hlavu včerajších príjemných zážitkov. Už ani netuším, čo som povedal známej, ktorá si so mnou chcela dohodnúť schôdzku. Všetko sa náhle zastavilo, keď som začul ten hlas.
„Dex, si tu?“ dvere vedúce do spálne sa otvorili. Deb nakukla dovnútra.
„Čo robíš v jeho posteli?“

1. kapitola Vystrašený braček

varovanie: 15+, smrť, písané z pohľadu Briana Morgana, ja-rozprávanie, priložený obrázok...teda... nuž taký...

Celý deň bol takmer nekonečný a všetky moje potreby sa sústreďovali hlavne na večernú zábavu. Niekoľkokrát som skontroloval mobil. Predstava noci strávenej v jeho blízkosti mi dodávala chuť postarať sa o ďalších nebožtíkov.
Môj temný braček ma našťastie nepripravil o chuť venovať sa svojej práci. Bolo to ako pohľad do mysle iných vrahov. Veľmi presný a presvedčivý. Počul som ich obete rozprávať nemými ústami. Ich prázdne pohľady, bez života ma nedokázali poriadne zaujať. Vždy som uvažoval aké to vlastne je. Prečo sme takí akí a ako je možné, že sa to nedá zmeniť? Prečo stále niečo chceme a keď to už máme stráca to zmysel. Prečo nestačí len jedna vražda a všetko skončí. Prečo to nie je dosť? Na tieto otázky mi oni odpovedať nedokážu. Nevedia prečo je na svete zlo ani z čoho pochádza. Niektorí nevedia, ani čo je to zlo. Som netvor, som zviera. Netušia, čo sa stalo ich vrahom, lebo sú už niekde inde. Všetci chcú veriť, že vo vyššej sfére, ktorú dosiaľ nikto živý nemal možnosť do hĺbky spoznať. Možno je to pravda a možno nie. To nedokážem povedať. Záleží len od toho, čomu veríte. Ak neveríte ničomu, tak si aspoň zapamätajte, že všetci možno nosíme masky, ale tá moja je jedna z tých, v ktorej nájdete určité trhliny. Stačí len keď sa budete dobre dívať a pochopíte. Preto si musím vždy dávať veľký pozor.
Som to najhoršie, čo vás môže na ulici postretnúť, ale čo ste vy? Možno len tí, ktorí ma nevidia. Nevnímajú moju temnú stránku tak intenzívne. Som pre nich obyčajný muž, rovnakí ako ostatní, ale predsa je tu niečo, čo nemôžu vidieť, lebo im to nedovolím. Tak ako potom dokážu rozoznať to zlo vo mne? Tá temnota je im cudzia, tak ako mne tie ich city v pravom zmysle slova. Neviem, či dokážem cítiť, tak ako oni. Robím to tak, ako môj brat. Možno ešte precíznejšie, ale isté je len to, že dokážem nenávidieť. Možno on tiež, stačí len potiahnuť akúsi časť, nájsť to slabé miesto a prejaví cit. To nikto nemôže s istotou tvrdiť. Kto už pozná všetky záhady ľudskej duše.
Pomaly som kráčal po chodbe. Tešil som sa, ako malé dieťa, ale neodvážil som sa zrýchliť. Sprevádzalo ma blikanie pokazeného svetla. Údržba to zas nedala do poriadku a mne sa zdalo, že niečo počujem. Presnejšie niekoho. Akoby tu bilo ešte iné srdce, akoby ma sprevádzalo. Obrátil som sa tak prudko, až mi z rúk vypadla moja prenosná taška s notebookom. Skĺzla sa po dlážke Chytil ma pod krkom, druhou rukou ma objal a stiahol na dlážku. Bola až príliš studená. Spoznal som ho už len podľa toho rázneho dotyku.
„Dex,“ zastonal som mu do ucha. Mali sme sa stretnúť doma. Nechápal som, prečo prišiel. Muselo sa niečo stať.
„Prepáč, Biney, ale bolo to nutné,“ také objatie mi mohol dopriať len on. Chvíľu na mne len ležal. Povolil zovretie na krku a nechal sa hladkať. Z pracoviska som vždy odchádzal ako posledný, nikto iný nás nemohol tak neskoro vyrušiť.
„Tak veľmi som ti chýbal?“ pošúchal som si krk. Nebol to práve ten najpríjemnejší dotyk.
„Musím ti položiť pár otázok a očakávam, že budeš úprimný,“ zľahka sa dotkol mojich pier. Opieral sa o mňa, ako vždy keď bol v strese, ale zároveň mi dokazoval svoju prevahu. Vždy bol pánom situácie. Ja som mohol sa mohol len nechať viesť.
„Samozrejme, braček, som celý tvoj,“ výnimočne som nemal ani poňatia, čo sa stalo, ale keď si ho lepšie obzrel hneď mi došlo, že to nebude len zvyčajná otázka typu kam ukryť mŕtvolu, prípadne, ktoré nástroje by mal tentoraz použiť. Bolo to vážne a ja som nevedel, čo sa odohráva v jeho hlave.
„Dobre, poď so mnou do auta,“ opatrne sa postavil a dovolil mi trochu sa upraviť. Vyzeral zvláštne, takmer som ho nespoznával.
Spoločne sme opustili budovu. Kráčal som zarovno s ním a pokúšal som sa upokojiť divoké búšenie srdca.
„Keď som odišiel do Rity, asi tak o hodinu mi niekto zavolal. Nejaký muž mi oznámil, že sa mám okamžite vrátiť. Vraj má pre mňa prichystané niečo výnimočné Brian, však si nebol v blízkosti jej domu? Povedz, že si sa dnes odtiaľto ani nepohol?“ žiadal naliehavo. Posadil ma a zapol mi bezpečnostný pás. Potom si sadol na miesto pre vodiča a obrátil sa ku mne. Priam ma prebodával pohľadom.
„Nie, celý čas som bol tu. Môžeš si to pokojne overiť, ak chceš. K tej žene som sa ani nepriblížil,“ znechutene som si ho premeral. Snáď si nemyslí, že ju začnem baliť? Nuž možno dúfa, že práve ja pozbieram odvahu a zabijem ju, ale to svojmu mladšiemu bračekovi urobiť nemôžem. Nesmiem medzi nás stavať takéto prekážky. Rita nie je až taká nebezpečná. Otravná to možno. Typ hľadám otca pre svoje deti. To tiež, ale nie je dostatočne zaujímavá, aby ma upútala.
„Prečo ťa to zaujíma? Vieš, že ja by som nikdy neurobil takú chybu,“ pohladil som ho po kolene. Trochu sa spamätal a prestal ma vypočúvať. Svojmu bratovi predsa musí veriť.
Naštartoval. Poriadne pridal a viac si ma nevšímal. Mojou povinnosťou bolo len mlčať.
„Ja tam ísť nemôžem, Biney. Je tam... Ona je tam a neviem, čo mám robiť,“ po prvý raz vyzeral tak bezradne. Priam zraniteľne. Aj v jeho maske sú trhliny a ja som ich zbadal.
„Povedz mi, čo sa stalo Dex. Pomôžem ti,“ žiadal som ho. Prosil som ho o odpoveď, ktorá by ma zbavila ďalších pochybností. Ten pohľad. Vyzeral presne ako vtedy. Už som ten pohľad raz videl a dúfal som, že to nikdy viac nepríde.
„Zastav!“ požiadal som rázne. Bolo až príliš nebezpečné, aby ďalej šoféroval. Musel som prevziať kontrolu. Keď ma po pár sekundách premýšľania poslúchol, uľavilo sa mi.
Objal som ho. Pevne nenásytne, akoby som mu chcel naznačiť, že ja ho dokážem zvládnuť. Pobozkali sme sa. Veľmi jemne a takmer sme sa jeden druhého nedotýkali.
„Rita je... Ona je...“ hlas mu zlyhával. To ma naplnilo ešte väčším strachom. Kolísal som ho a šepkal som mu tie slová, ktoré sa zvyčajne z úst nevypúšťajú. Potom sme si vymenili miesta. Naliehal, aby sme sa poponáhľali.
„Nerozumiem ti, braček, musíš hovoriť pomalšie,“ desil ma spôsob akým sa so mnou zhováral. To skrátka nebol on. Nespoznával som ho. Zlo v ňom ustúpilo akémusi zvláštnemu zmätku.
Pochopil som, až keď som uvidel policajné autá pred jej domom. Bola tam aj naša drahá sestrička Deb. Vytiahol som Dexa z auta. Nebránil sa, ale ani mi veľmi nepomáhal. Doslova som ho ťahal. Bolo to celkom príjemné, mohol som sa ho bez váhania dotýkať a nikto si nič nevšimol.
Výnimočne sa tvárila vážne a hneď ako nás uvidela, rozbehla sa k nám. Vytiahol som Dexa z auta.
„Ahoj, Deb. Čo sa tu stalo?“ tentoraz ma to zaujímalo. Čo mohlo tak rozrušiť môjho temného brata? Vtedy som pochopil, že ak naozaj existuje niečo také ako osud ten náš asi nebude stáť zaveľa.
„Rita je mŕtva. Deti boli vnútri, keď ju niekto...“ nemusela pokračovať. Bolo mi jasné, čo sa tam odohralo. Videl som tie dve stvorenia zabalené do diek. Boli ešte trochu posiate krvou. Chlapec a dievča. Dívali sa na nás prázdnym pohľadom. Dex sa konečne trochu narovnal a váhavo objal našu sestru.
„Mrzí ma to,“ pošepkala mu tie slová.
Podišiel som bližšie k domu. Cez otvorené dvere som videl krv. Bola všade. Zapôsobilo to na mňa. Mal som pocit, akoby sme boli súčasťou jedného nikdy nekončiaceho sa kolobehu. Ja, môj brat a tie deti. Akoby som videl seba.
Ten krpec plakal. Nervózne sa kolísal. Zrejme tomu ešte neveril. Dievča mlčalo a dívalo sa na mňa. Potom som pocítil drobné ruky na svojich nohách. Kým som pohľadom sledoval dielo nejakého ďalšieho šialenca, chlapec vstal a objal ma. Zdvihol som ho na ruky. Trochu sme sa už poznali. Pár krát som bol s nimi v kontakte, ale Dex usúdil, že bude lepšie, keď ma oddelí od tejto časti svojho života.
„Cody,“ váhavo som ho oslovil. S deťmi som to nikdy nevedel. Vždy vycítili, že nie som v tak úplne v poriadku. On však tentoraz nevidel obludnú stránku mojej povahy.
„Mame nič nie je. Však len spí?“ žiadal odo mňa odpoveď, ktorú som mu nemohol dať. Ako povedať niečo také dieťaťu? Ako mu to vysvetliť. Mlčal som. Na niečo také neexistovali tie správne slová. Odniesol som ho späť k žene, ktorá dozerala na Astor.

***

Po pár hodinách...

„Brian?“ pomrvil sa v mojom náručí. Pred pár hodinami sa náš svet opäť zbláznil. Opäť to vyslovil. Povedal správne moje meno.
„Áno, Dexter?“ pritisol som ho k sebe. Náruživo som ho bozkával. Moje túžby som držal na uzde. Nič viac som si k nemu nesmel dovoliť. To bolo všetko, čo mi mohol dať.
„Myslím, že viem kto to urobil,“ vyhlásil chladne.
Ďalší lov sa začal a ja som chcel byť jeho súčasťou.

Prológ

Obsah: Čo by sa stalo, keby si Harry adoptoval oboch súrodencov? Aký by bol ich ďalší život? Bratia sú spolu a obaja používajú meno Morgan. Okrem spomienok je príbeh rozprávaný cez Briana.

Pár: Dexter/Brian, Dexter/Rita

VAROVANIE: incest, slash, významná zmena v deji (viď obsah)







„Biney!“ Dexter pritiahol kolená k sebe. V nevyhriatej posteli mu bolo zima. Zas niekam založil pyžamové nohavice. Neznášal tie modré s macíkmi. Strašne mu vadili. Teraz ich však potreboval.
„Vydrž, Dex. Hneď som pri tebe,“ Brian vyliezol zo svojej postele a ľahol si k nemu. Zľahka ho objal oboma rukami. Mladší brat sebou prestal zmietať a upokojil sa.
Bol naňho dosť naviazaný, hlavne kvôli tomu, že im hrozilo odlúčenie. Brian robil všetko preto, aby si zaslúžil náklonnosť ich novej rodiny. Správal sa vzorne a dával si pozor, aby náhodou nevzbudil pochybnosti.
„Biney, kde je mama? Prečo nepríde?“ opatrne sa schúlil v bratovom náručí. Oprel si hlavičku o jeho plece.
„Neviem. Spi, braček,“ dlho ho upokojoval. Dával pozor, aby opäť nezačal mať nočné mory. Chcel, aby na všetko zabudol. Tak to bolo lepšie. Všetko mohlo byť preč, okrem neho. Nemienil sa ho vzdať. Pretrhnúť puto, ktoré ich spájalo by považoval za zločin. Preto sa tváril ako dobrý chlapec. Chcel zapadnúť do nového prostredia za každú cenu. Kolísal svojho brata a dával si pozor, aby mu ani na chvíľu nevykĺzol z objatia. Na plece mu dopadlo pár slín, ale nevšímal si to. On si mohol dovoliť čokoľvek.
Po pár minútach Dexter naozaj spokojne zaspal. Spokojne odfukoval a občas sa pomrvil, aby si našiel lepšiu polohu.
Brian sa naňho díval. Hladkal ho po vlasoch. Počúval hrmenie. Dažďové kvapky narážali na okno. Schúlil sa hlbšie do postele a lepšie poprikrýval to nežné telíčko. Boli spojení už navždy, nech by sa rozhodli akokoľvek. Ak by niekedy mal schopnosť cítiť lásku, bol by ochotný milovať len jeho. Pod prikrývkou nahmatal roztrhaného medvedíka. Malý Dexter ho celkom zničil počas jedného zo svojich stavov totálnej zúrivosti. To bol dôkaz, že prestal byť tým nevinným dieťaťom.

„Doktor Morgan.“
Môj kolega mi práve spôsobil poriadny šok. Tmavá tekutina dopadla na môj plášť. Oblial som sa kávou. Našťastie nebola už veľmi horúca.
Práve som veľmi intenzívne spomínal na noci, ktoré boli pre mňa veľmi dôležité. Bol som úplne mimo zvyčajnej reality. Samozrejme, že to muselo niečo stáť. Hlavnú dávku tekutiny schytala mŕtvola ležiaca na stole. Oblial som dosť intímnu časť tela, ale pacient sa samozrejme nesťažoval.
„Som Brian,“ pripomenul som mu, aby si odpustil tie oficiality. Moje priezvisko mi nikdy neprirástlo k srdcu. Teda možno by sa to aj stalo, keby som nejaké srdce mal. Nový člen nášho tímu ma dosť znervózňoval. Koktal, jachtal a najmenej desať ráz ma nenápadne pozíval na rande. No tak, chlapče. Uvoľni sa. Usmial som sa naňho. Bol ešte mladý, čerstvo vyučený a zjavne mu robilo problémy sa prispôsobiť.
„Potrebujem, aby ste...“
Zas som mu nerozumel. Začínalo byť pre mňa totálne príšerné, že musí každú vetu končiť troma bodkami. Možno by mohol stíchnuť navždy. Uchopil som jeden z mojich pôsobivých pracovných nástrojov. Moje sebaovládanie malo isté hranice a ten chlapec mi pripomínal to, čo mi najviac prekážalo. Mal svetlé vlasy, peknú postavu. Pripomínal mi, áno Ritu. Presne tak. Pri troche šťastia by mi pomohol zabudnúť na fakt, že môj malý braček si zaobstaral novú rodinu.
„Aby som čo?“ dosť nešetrne som ho začal pobádať k tomu, aby náš rozhovor priveľmi nenaťahoval. Tváril som sa ako chápavý, starší kolega, ktorý ho chce trochu povzbudiť.
„Dali by ste si kávu?“ konečne zo seba vysúkal tú hrozne ťažkú vetu. V duchu som si už gratuloval, že sa ho dokážem zbaviť jediným slovom. Asi ťažko by mohol očakávať, že ho práve ja vyliečim.
K odpovedi na jeho otázku sme na našťastie nedopracovali. Môj mobil zazvonil v tej najvhodnejšej chvíli. Príjemná v celku neutrálna melódia ma konečne prebrala k životu. Pri uchu som začul hlas svojho mladšieho bračeka.
„Večer prídem. Maj všetko pripravené,“ odvetil úplne neutrálnym tónom. Zrejme bol práve doma u tej svojej priateľky. Počul som v pozadí hlas nejakého decka.
„Budem sa tešiť,“ odvetil som spokojne. Dnes na lov nejdeme, to som pochopil podľa toho, akým spôsobom mi to povedal.
Keď som sa konečne obrátil k svojmu kolegovi, už tam nestál. Vyparil sa, lebo si zrejme myslel, že potrebujem viac súkromia. Usilovne som sa pustil do práce. Dúfal som, že brat ma tentoraz nesklame. Nechcelo sa mi opäť dráždiť svoje monštrum pozeraním supernaturalu. Nanešťastie moje tendencie ochraňovať mladšieho brata sa väčšinou končili nepriaznivo. Hlavne pre mňa. Robil som všetko preto, aby mi ho svet neodlákal. Nepretrhol naše spojenie. Vždy som sa bál, že odíde a ostanem sám. On bol pre mňa učiteľom a ja som bol žiakom. Nie naopak. Presne v takomto poradí.

Jedna krv

Drabble, nadväzuje skôr na prvú knihu Drasticky desivý Dexter, teda nechcel spoilerovať, ale nuž tam sa mi istá časť páči viac ako v seriáli, pre pochopenie nutná aspoň čiastočná znalosť postáv. Ak ešte len seriál pozeráte a nepoznáte už identitu Mraziarenského vraha (Ice Truck Killer), nečítajte dalejXD

pár: Dexter/Ice Truck Killer

varovanie: 18+,incest, písané z pohľadu DexteraXD




„Braček,“ zašepká mi do ucha a posadí sa na mňa. Hladí ma pohľadom. Môj Biney*. Stvrdnem.
Kradmo ho pozorujem. Čakám na jeho úder. Na pomstu. Jeho slabosťou som však ja. Roztápam sa. Ten jeho pohľad, jeho hlas a skúsené dotyky. Pery na mojich.
Také skúsené a nebezpečné.
„Ty vieš, že môže a nemal by si...“ pokúšam sa ho priviesť k pravidlám. Nepočúva ma. Ako vždy. Má ich na háku. Neodpustím mu. Žiadam jeho ruku tam, kde ju potrebujem. Viac mu nedovolím. Nemôžem. Rozopína mi zips. Uchopí ho. Prestávam myslieť. Chladný vrah.
Má nádherné telo, prázdnu dušu. Objíma ma v temnotách.




-----------------------------------------------------------------------------------
(*poznámka autoraFF: v knihe mám jeho prezývku preloženú ako Bajny, tak si nejak neviem vybrať. XD ale Biney sa mi momentálne viac páči)