IV.

Život predstavuje tú najťažšiu a najnáročnejšiu školu. Neexistujú použiteľné opakovania, nič sa už nemôže vrátiť späť.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!

nuž dnes mám narodeniny, tak taká skoršia aktualizácia sa pritrafila.


„Nie, nechajte ma!“ vystrašene sa opieral o svojho spoločníka. Stále cítil tie údery, ktoré z neho takmer vyrvali život. Stále to bolo príšerne bolestivé, niečo v ňom sa ledva spamätávalo z toho hrozného šoku.
„Upokojte sa, Weasley. Pozrite sa na mňa a prestaňte kričať!“ chlapcov nárek sa mu vôbec nepozdával. Stále sa rukou držal za brucho, aj keď sa mu ho podarilo včas zachrániť. Zrejme ešte stále pociťoval úzkosť toho drobného stvorenia, ktoré sa ešte len začínalo rozvíjať v jeho vnútri. Severus Snape ho postavil na nohy. Nútil ho prechádzať sa do kruhu, až kým sa nezrútil do jeho náručia. Pritisol sa k nemu. Po lícach mu stiekli nezbedné slzy, ktoré sa pomaly dotýkali aj smrťožrútskeho habitu.
„No tak, Weasley. Viete kto som? Vnímate ma?“ pokúšal sa ho od seba dostať. Nebol by rád, keby ich v takej chúlostivej situácii našiel Temný pán. Odmietol chlapca presťahovať bez jeho súhlasu. Chcel sa s ním najprv rozumne pozhovárať.
„Áno, len stále cítim tú čudnú vec... Nesmiete ma pustiť,“ ledva mu bolo rozumieť. Pohodlne sa oňho opieral. Bezstarostne vyplakával na jeho pleci a očividne si nerobil starosti ani o svoj ďalší život.
„To je v poriadku. Prezrel som vás. Stihli sme zasiahnuť a dieťa bude zrejme v poriadku,“ opäť sa pokúsil ho od seba dostať. Necítil sa vôbec príjemne.
„Dieťa?“ šokovane hlesol Ron.
„Áno, presne tak. Ste tehotný,“ zamrmlal neochotne. Nerád rozoberal práve takéto témy.
„Ja? Predsa...“ zovrel ho ešte pevnejšie. Chvíľu sa bezmocne triasol. Jeho myseľ zrejme dosť neochotne pracovala na vhodnom kandidátovi, ktorý by mohol byť otcom.
„Musíte sa upokojiť,“ podarilo sa mu ho posadiť bez toho, aby sa s ním musel opäť naťahovať. Konečne ho pustil a mohol sa oveľa voľnejšie nadýchnuť.
„Vy viete, kto je otcom toho dieťaťa? Vy to viete, Snape?“ opýtal sa podozrievavo. Hlava sa mu opäť zakrútila. Ledva sa dokázal udržať. Cítil sa čoraz horšie, akoby z neho niekto vysával energiu.
„Nemôžem vám nič povedať. To naozaj nie je moja úloha. Ak chcete môžem vás vziať späť k vašej rodine,“ nechcel sa do toho vôbec pliesť.
„Tak potom to dokončite. Zbavte ma tej veci. Nechcem, aby ma kvôli tomu trápil. Ja som ho nechcel zradiť...Nikdy som nechcel... Moja rodina... nemohol by som sa im pozrieť do očí...nenávideli by ma... ignorovali by ma ako Percyho...Zabite ma. Urobte čokoľvek, len s tým všetkým už skončite!“
Dvere sa prudko otvorili. Záblesk zaklínadla sa prehnal okolo nich. Čarodejníkovi vykĺzol prútik z rúk. Snape však videl, že ho skôr schválne pustil. Chcel mu vtom zabrániť, ale nestihol nič urobiť. Ron sa k nemu dostal prvý. Nemohol proti nemu používať mágiu. Mohlo by mu to ešte viac ublížiť.


*

Malý nenápadný bozk. Ten trpký dotyk reality ho pomaly prevádzal. Bolo mu dobre, ale stále cítil, že niečo nie je v poriadku.
„Vidíš, Lucius. Náš malý priateľ sa už poučil a bude poslúchať,“ Crabbe starší k sebe privinul ich novú hračku.
„Nemám záujem. Myslím na iné veci... Pán chce, aby som zabil svoju ženu a ja vôbec netuším, čo sa vlastne deje...“ nevyťahoval by na svetlo svoje súkromné záležitosti. Za normálnych okolností by všetko preberal za zatvorenými dverami. Potreboval však informácie od zdroja, ktorý ihneď so všetkým nepobeží za Temným pánom.
„Povráva sa, že to ťahá s nejakým muklom....“
„Prestaň špiniť meno mojej rodiny! Neopováž sa niečo také vôbec vysloviť!“ zavrčal chladne.


*


Mladý Slizolinčan opatrne postával pri dverách vedúcich do spálne Temného pána. Mal za úlohu strážiť chlapca. Bol rád, že sa nemusí zapojiť do bojov proti Fénixovmu rádu. Tí nezlomní čarodejníci nejakým spôsobom zistili, kde sa nachádza Pánove sídlo. Všade sa rozpútal boj, zaklínadlá sa odrážali od stien, bolo počuť bolestné výkriky.
Snape ho požiadal, aby sa otočil, keď ho bude ošetrovať. Prútikom si spôsobil dosť škaredé. Kým mu ho stihol vziať, narobil dosť vážne škody. Ryšavý chlapec poriadne kričal. Pokúšal sa opäť dostať k prútiku. Chcel sa zbaviť toho omylu. Chcel zničiť všetko, čo ho delilo od Pána. Nevedel, prečo je od neho závislí. Netušil, či je to láska alebo posadnutosť. Prípadne niečo oveľa nebezpečnejšie. Nedokázal zniesť odmietnutie toho čarodejníka. Chcel, byť jeho hračkou. Prial si to, napriek tomu, že s ním zle zaobchádzal.
Zaklínadlo, ktoré narýchlo vyslovil mu spôsobilo len povrchové poranenia. S tým nebol vôbec spokojný.
„Draco, poď sem. Musíš mi pomôcť ho zdvihnúť. S týmto si sám neporadím. Odnesieme ho k Rupertsovi,“ rozhodol sa využiť služby dosť čudáckeho liečiteľa, ktorý sa staral výlučne o Temného pána. Takmer nikdy nevychádzal zo svojho podzemného sveta. Nové knihy si nechal posielať na falošné meno. Nikdy nebol z ničoho obvinený. Ani jeho žena nemala problémy s ministerstvom mágie. John a Roberta Rupertsovci predstavovali len ďalšiu skupinu ľudí, ktorý sa radšej pridali k nim.
Nikto netušil, že pracujú pre Temného pána. Podľa všetkých záznamoch boli už obaja dávno mŕtvi.
„Naozaj ho zavediete za tým čudákom?“ Draco pevne uchopil ryšavého chlapca. Bol až prekvapivo ľahký, akoby z neho naozaj unikal všetok život.
„Áno, ideme za ním,“ prísne si ho premeral. Stlačil určité miesto na stene. Pred nimi sa odhalila ďalšia tmavá chodba.
„Udržíš ho?“
„Áno, pán profesor. To nebude problém,“ spoločne prešli cez dvere.
„Viete, že tí ľudia sa venujú dosť nechutným veciam...“ od otca toho o nich počul viac než dosť.
„Podľa toho, čo máš na mysli. On má 46 rokov a jeho manželka 15. Neznáša narážky na svoj vek, tak sa hlavne na nič nevypytuj a podľa možnosti vôbec neotváraj ústa. Inferiovia u nich predstavuje hlavný zdroj výskumu. Dokonca skúmali aj dementorov... Hlavne ich rozmnožovacie schopnosti...“ len zľahka mu naznačil s akými ľuďmi sa budú môcť stretnúť.
Snape uzavrel vchod a sebavedome vykročil k dverám, ktoré viedli do tajnej sekcie.
Podržal Dracovi dvere, aby bezpečne preniesol chlapca na lôžko.
Snape sa chvíľu radil s vysokým mužom zahaleným do smrťožrútskeho odevu.
„Musím vás požiadať, aby ste počkali vonku... Pri práci ma nesmie nikto rušiť,“ okamžite ich nasmeroval k dverám.

III.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!

Skús fľašu rozbiť zvnútra a uvidíš, že to nie je ľahké, ak pravdaže nie si jedným z tých, čo sa vtom vyznajú...

Bolo mu zle. Cítil sa čoraz horšie. Neustále zvracal. Rukami si podopieral spotenú tvár a snažil sa trochu obmedziť to nepohodlné poskakovanie z jedného miesta na druhé. Nedokázal ani obsedieť na jednom mieste. Správy, ktoré dostal od škriatkov boli čoraz znepokojujúcejšie. Stačilo mu zacítiť len vôňu jedla a hneď musel utekať do kúpeľne.
Nudil sa. Myslel čoraz viac na svoje vlastné starosti, čoraz viac v myšlienkach vracal k Pánovi. Zjavne nemal naňho čas, kvôli záležitostiam s odporom čarodejníckej verejnosti. Nemohol si dopriať ani tú rozkoš byť s ním. Často sa však sťažoval, že sa nemá ani s kým poriadne pozohrávať. Napokon mu zaneprázdnený Temný pán vyhovel. Poslal mu spoločnosť po akej vôbec netúžil.
V spálni sa zjavil Draco Malfoy. Bol oveľa bledší než zvyčajne. Ledva sa vládal pohybovať.
„Ahoj, Weasley,“ odpustil si aj svoj bojovný tón. Sadol si na zem k jeho nohám. Zhlboka dýchal a rukami sa objímal, akoby sa ho niekto chystal napadnúť.
„Malfoy, čo tu robíš?“ Ron sa neochotne prestal prechádzať. Bol už celý zelený od toľkého zvracania a závratov.
„Prepustili ma zo schôdze smrťožrútov. Pán má požiadal, aby som za tebou zašiel. Ostanem tu nejaký čas...“ tlmene sykol od bolesti. Snažil sa, príliš nezaťažovať svoj zadok. Už to bolo dosť podozrivé.
„Videl si Harryho?“
„Áno. Na stretnutí s ním Pán niečo urobil. Nemám však právo ti o tom rozprávať. Na Pottera môžeš zabudnúť. Už ho zrejme uvidíš, len v posteliach smrťožrútov. Viac neovláda ani parselčinu,“ odvetil posmešne.
Ronald sa poriadne chytil rámu postele. Vlasy mu spadli do tváre, prudko sa nadýchol a pevnejšie zovrel rám.
„On im to dovolil... aj keď to vie... Dovolil to...“ hlava sa mu zakrútila. Takmer spadol na zem.
„Weasley, neodpadávaj,“ Draco ho podoprel.
„Je mi zle,“ prekonal odpor a chytil sa ho. Bolo to veľmi nepríjemné. Srdce mu šlo vyskočiť z hrude.


*
„Čo mu je?“ Temný pán sedel vo svojej pracovni. Obklopovala ho priam magická tma. Had ležal pri jeho nohách a výstražne syčal.
Svetlovlasý smrťožrút neochotne pristúpil bližšie k svojmu pánovi. Nemal veľkú chuť mu to vysvetľovať.
„Nie, som odborníkom v tejto oblasti. Podľa testov je však jasné, že váš milenec bude mať dieťa,“ Lucius len opakoval slová svojho priateľa. Sľúbil, že túto záležitosť vybaví sám.
„Moje byť nemôže. Nie som schopný mať deti,“ chladne skonštatoval Temný pán. Na tvári sa mu zračila zlosť.
„Odíď!“ rýchlo vyzval jedného zo svojich najvernejších smrťožrútov. Otvoril dvere vedúce do svojej spálne. Bol plný zlosti, bezmocnosti a túžby po zabíjaní. O svojho milenca sa nemienil s nikým deliť.
Ronald zrejme očakával, že ho príde navštíviť. Schúlil sa do obrannej pozície a celý sa triasol. „S kým si sa zas zaplietol?“ drsná ruka ho silno udrela po tvári. Tentoraz to urobil spôsobom, ktorý považoval za oveľa účinnejší ako mágia.
Na líci sa objavili červené fľaky. Chlapec si ho rukou zakryl. Bol hrozne rozrušený. Zmietal ním strach a pochybnosti.
„S nikým... Naozaj s nikým....“ zúfalo sa stiahol pod posteľ. Obával sa ďalších úderov. Vôbec netušil, čo sa odohráva v jeho tele. Niečo ho prudko uchopilo a vytiahlo von z bezpečia. Temný pán ho surovo zhodil na posteľ. Chlapec si zúfalo stískal boľavé rameno.
„Teraz mi ukážeš, s kým si sa to zaplietol. Ja to zistím, aj keď mi to nechceš povedať,“ červené oči sa spojili s jeho mysľou. Čoskoro našli to, čo hľadali. Temný pán chlapca pustil a rýchlo odišiel z miestnosti.


*

„Výborne, Severus. To je naozaj tá najlepšia správa,“ riaditeľ Rokfortu sa spokojne usmial. Tešil sa, že nepriateľ prestáva nad sebou strácať kontrolu. Nechcel svojmu protivníkovi dopriať ani chvíľu pokoja.
„Môže ho zabiť. Vlastne som si priam úplne istý, že sa o to pokúsi,“ nezdieľaj jeho nadšenie. Nerád videl zbytočne umierať nevinných ľudí. Považoval to za tú najhoršiu časť svojej práce. Len ticho sedieť a prizerať sa. Na to si nikdy nedokázal zvyknúť.
„Možno máš pravdu, ale stojí to za to riziko. On musí pocítiť, že nemá všetko pod kontrolou. Moje príkazy boli viac než jasné a som rád, že si ma napokon poslúchol.
„Myslel som si, že chcete zachrániť Pottera. Ty ste ma oklamali. Donútili ste ma, aby som pre vás urobil základ toho elixíru. Netušil som, že z neho vytvoríte tú vec. Sklamali ste ma...Čo mám podľa vás teraz podľa vás robiť? Viete si predstaviť, čo sa stane, keď niekto prehovorí?“ ledva sa pred ním ovládal. Oveľa radšej bol o všetkom informovaný už vopred. Vôbec nemal rád prekvapenia takéhoto charakteru.
„Keby som ti povedal, čo chcem urobiť, súhlasil by si?“
„Nie,“ odvrkol chladne.
„Severus, musíš pochopiť, že vedieme vojnu proti zlu... Netušil som, že to takto dopadne. Musíš mi dôverovať.“
„To bolo úplne nezmyselné. Nemali ste sa do toho pliesť!“ postupne zvyšoval hlas. Niežeby mu záležalo na tom, čo s ním urobil, skôr ho trápil spôsob, akým k tomu došlo.
„Severus,“ Dumbledore vstal a pomaly zamieril k svojmu obľúbenému špiónovi. Opatrne mu prešiel rukou po pleci. Muž sa strhol a odstúpil od neho.
„Prestaňte!“ podvedome siahol po prútiku.

*

Po odchode svojho milenca sa opäť utiahol pod posteľ. Všetko ho príšerne bolelo. Bolo to priam na nevydržanie. Z rán mu vytekala krv. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Akoby v ňom niečo navždy odchádzalo. Krvácanie sa čoraz väčšmi zhoršovalo.
„On ma tu nechal... bez... nechal ma tu samého...to ....“ zúfalo nariekal. Rukami šmátral po podlahe. Už takmer ani nevidel od toľkej bolesti.
„Neboj sa, všetko bude v poriadku,“ zasiahlo ho silné svetlo vychádzajúce z prútika. Bolesť pominula.
„Vezmi ho do školy, so mnou si nemusíš robiť starosti. Zapojím sa do boja, ale ty musíš ostať s ním,“ odvetil známy hlas.

II.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!

aktualizačka bude tak asi raz do týždňa, ako som vravela... a momentálne veľmi nemám inšpiráciu, ale dávam to sem, keď už som raz začala.

a nuž tak nezabudnite na nejaké tie komentíky, ktoré dávajú inšpirácii krídla...

Nežné krutosti. Kruté nežnosti. Priateľstvo a city. To všetko nás trápi, to všetko nás obmedzuje.

Tma. Zaplavila ho tak rýchlo, že to vôbec nepostrehol. Nič necítil. Nič ho už nezaujímalo. Niečo ho zdvihlo a uväznilo v pevnom náručí. Nebál sa už ničoho. Otupenosť všetkých zmyslov ho úplne pohltila. Na tvári cítil dotyk chladu.
Prvú vec, na ktorú si spomenul, keď ho vložili do postele bol ten mučivý pocit prázdnoty. Mal veľmi silný pocit, že mu niečo chýba. Matka, domov, rodina, priatelia...
Bolo toho viac. Chcel si aj naďalej myslieť, že ho od Temného pána delí bezpečná vzdialenosť.
„Nebudem tolerovať už žiadne náhody. Musíš sa naučiť poslúchať,“ hlas Temného pána k nemu prichádzal, ale on ho ledva vnímal. Mal pocit, že sa zblázni. Viac to už nevydrží. Neznesie takú obmedzenú slobodu.
Ľadové ruky mu vyzliekli zvyšok oblečenia. Cítil ako mu po koži prešli bolestivé impulzy.
„Chcel si, aby sa s tebou miloval? Odpovedz!“ silno ním zatriasol. Pokúšal sa z neho hoci aj vytriasť dušu len, aby našiel dôvod na jeho odstránenie.
„Nie, on... ja... on... Chcel som len pomôcť Harrymu,“ s námahou to zo seba dostal.
„Potterov osud sa ťa vôbec netýka. On patrí smrťožrútom. Nech s ním naložia, ako sa im to zapáči,“ majetnícky si vzal jeho pery. Skúmal ich bez akéhokoľvek odporu.
Chlapec sa vôbec nebránil. Bolo to veľmi čudné. Vyvolávalo to v ňom určité podozrenie. V poslednom čase bol až príliš pasívny, o nič sa nestaral. Akoby stratil chuť do života. Úplne sa odovzdal svojmu osudu.
Chcel ho prebrať. Zobudiť ho z toho zvláštneho stavu. Neprial si mať hračku bez vlastnej vôle. To by ho neuspokojilo.
„Môžeš sa brániť. Môžeš robiť, čo chceš, ale neodvažuj sa už viac pliesť sa do cesty smrťožrútom. Nabudúce by si mohol skončiť ešte oveľa horšie...“
Ron ho pevnejšie objal, pritisol ho bližšie k svojmu telu. Výkriky prichádzajúce z podzemia sa znovu znásobili. Ich pery sa od seba oddelili. Ron prudko dýchal a pokúšal sa konečne všetkému porozumieť.
„Prosím, netrápte ho... On vám už nemôže ublížiť,“ pokúšal sa mu nejakým spôsobom pomôcť.
Vyslúžil si za to použitie prútika. Zreval od silnej bolesti. Šírila sa po jeho tele ako ohromne veľká nákaza. Na niektorých miestach sa objavili rezné rany. Krv ostriekala bielu plachtu.
„Nezmeníte to, čo cítim. Vy to nedokážete ovplyvniť,“ už mu na ničom nezáležalo. Dopadol na samé dno svojich možností.
Telo mu vypovedalo službu. Viac už nič necítil. Úplne stratil pojem o čase a priestore.
Prešiel týždeň. Potom ďalší a ďalší. Milenec Temného pána upadol do čoraz hlbšej temnoty. Nekomunikoval, nevnímal. Jeho jediným šťastím bolo, že sa vôbec dokázal najesť a napiť. O nič iné však neprejavil záujem. Stala sa z neho len živá a dýchajúca bábka, ktorá sa neustále utápala v predstavách. Spával s Temným pánom, ani prinajmenšom sa nebránil, ale nevydal zo seba ani hláska. Vôbec nič nerobil spontánne, už sa na svojho väzniteľa ani poriadne nedíval. Poskytoval mu rozkoš, ale sám nikdy nebol uspokojený.
Ron sedel na posteli, domáci škriatok mu opatrne rozčesával vlasy. Snažil sa z neho niečo dostať. Aspoň slovo, tak ho trochu potiahol, ale chlapec vôbec nereagoval. Tvár ostala rovnako bezvýrazná ako predtým.
„Pane, pane.... prosím povedzte aspoň niečo. Povedzte čokoľvek. Nadávajte, kričte... Urobte niečo,“ škriatok vedel, že bude opäť potrestaný. Jeho úlohou bolo starať sa o mladého pána a okrem toho, aj zabezpečiť, aby sa konečne prestal utápať v predstavách. Temný pán si na tých stvoreniach vždy vybil zlosť. Hlavne, keď mu nemohli klamať a dozvedel sa od nich, že jeho mladý priateľ stále odmieta realitu. Ani presťahovanie Pottera do oveľa vzdialenejšej cely, mu nepomohlo.
Pánov had dával pozor v tajnej chodbe.
Voldemort očakával, že aspoň prítomnosť veľkého hada ho dokáže prebrať, ale Ron ignoroval aj svoju novú spoločníčku. S chlapcom bol po telesnej stránke úplne spokojný, ale chcel ho mať aj ako spoločníka. Nemienil sa uspokojiť z jeho mlčaním. Temný pán vošiel do svojej komnaty. Chlapec sa naňho opäť ani nepozrel. Len domáci škriatok sa s obavami ukláňal. Zložil kefu na stolík a tváril sa, že je prinajmenšom neviditeľný.
„Nechaj nás,“ prikázal mu temný čarodejník. Škriatok sa úslužne uklonil a čo najrýchlejšie opustil miestnosť.
Rukou prešiel po milencovej tvári. Ten ostrý dotyk zanechal na tvári červené stopy.
„Ronald,“ oslovil ho celým krstným menom. Ľahol si k nemu. Už dlhší čas mal neovládateľnú chuť na svojho mladého zajatca. Chlapec sa k nemu pritúlil. Oprel sa o studenú hruď.
„Môj prútik,“ zamrmlal nečakane.
„Dostaneš ho, keď sa budeš správať rozumne,“ stiahol z neho prikrývku. Ľahol si a posadil ho na svoj penis.
„Možno by ste mali vedieť, že Harry je váš ďalší horcrux. To, čo robia s ním, robia aj s vami,“ na tvári jeho milenca sa objavil úsmev.
(poznámka autorky: no v mojej verzii to Harry zistil skôr a povedal to Ronovi a Hermione.)

***

Ron, ľúbim ťa. Mrzí ma, že som ti to nemohol povedať. Odpusť mi to. Mohli sme byť spolu.
Zelenooký chlapec smutne zotrel zo svojej tváre slzy. Musel obsluhovať smrťožrútov počas ich oslavy, nevládal chodiť, neustále mu všetko padalo. Trestali ho a smiali sa mu. On stále dúfal, že svoju tajnú lásku ešte niekedy uvidí. Potreboval ho aspoň raz mať pri sebe, opäť počuť jeho hlas. Dúfať, že mu už nebudú ubližovať. Niekto mu v noci napravil kosti, bola to strašná bolesť, ale aspoň sa trochu pozbieral.
„Poď si ku mne sadnúť, Potter,“ mrzuto mu prikázal Amycus. Ukázal na svoje kolená. Demonštratívne si ho pritiahol do náručia. Harry ledva zvládol dotyk jeho drsných rúk. Pritisol mu k ústam čerstvé ovocie a prinútil ho prehltnúť.
„Všetci sa mi sťažujú, že odmietaš spolupracovať? Tvoj kamarát si s naším pánom pekne užíva...“ pokojne položil jednu ruku na doráňané koleno.
„Klamete,“ bolestne zastonal Harry. Nechal sa pohladiť. Nič iné mu neostávalo.
Muž ho začal drsne bozkávať, priam ho to bolelo. Donútil ho skloniť sa do psej polohy. Ostatní smrťožrúti sa ďalej zabávali, akoby sa vôbec nič nedialo.
„Potom som na rade ja. Poponáhľaj sa,“ kruto poznamenal Avery. O ďalšie kolo hrali Nott, Crabbe a Goyle.
„Buď poslušný, Potter,“ pošepol mu Amycus. Drsne pripravil jeho otvor. Nechcel si zas spôsobiť nejaké zranenia, ani nemenil tak skoro prerušiť zábavu. Chystal sa doňho vstúpiť, ale vyrušil ho prudké zaklínadlo. Hodilo ho o stenu...

I.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!, dlhovlasý Roník

kapitola nie je veľmi dlhá, lebo som akosi nestíhala a okrem toho neznášam, keď okolo mňa chodia rodičia a pýtajú sa čo robím. To mi tak ide na nervy, že potom ani písať neviem... (Rona som robila ja, teda tie jeho vlasy, nuž tak to aj vyzerá)

Dohoda zaväzuje. Môže ju prijať a môže aj odmietnuť. Jediné na čo nemá právo, je zvoliť si únikovú cestu.


Srdce sa mu rozbúchalo. Mal pocit, že mu klope na hruď, akoby sa z nej chystalo vyskočiť. Ruky sa mu chveli. Podvedome hľadal prútik, ktorý samozrejme nemal. Bol sám. Proti sile, ktorú ani najmocnejší nedokázali poraziť. Opustili ho. Nikto sa neodvážil mu vzdorovať. Pokúšal sa vstať z postele, ale tým sa pred ním ešte viac odhalil. Uvedomil si, že je takmer nahý a úplne bezmocný.
Myseľ mu zachvátila panika. Chcel, aby niekto prišiel. Aby sa náhle objavila vo dverách nejaká pomoc, nejaká útecha. Prial si odísť, zmiznúť, splynúť s okolím, len aby nemusel čeliť tomu, ktorého sa všetci báli. Temný pán mu pripadal príšerný, ako tá najhoršia nočná mora. Trpel pri pomyslení, že sa ho vôbec dotkol. Chcel byť odvážny, chcel sa brániť, ale strach mu nedovolil vyriecť ani slovo.
Temný čarodejník si sadol na posteľ. Habit zo seba zhodil na zem. Vytiahol svoj povestný prútik.
„Ronald Weasley, ty istotne netúžiš dnes zomrieť. Mám pre teba návrh, ktorý ti možno zachráni život. Dobre ma počúvaj. Od toho čo ti poviem závisí celý tvoj ďalšia existencia. Možno nebude až taký krátky, ak sa rozhodneš správne. To, čo sme spolu zažili bolo veľmi príjemné. Staneš sa mojím milencom alebo si zvolíš radšej smrť?“ bol pripravený ho okamžite zabiť. Nemal s tým žiaden problém. Viac by mu však vyhovovala poslušná hračka.
„Ja...“ nevládal prehovoriť. Vôbec nedokázal vysloviť to, čo sa od neho očakávalo. Nechcel umrieť. Necítil sa dostatočne pripravený zvoliť si niečo také. Byť milencom tej príšery mu tiež nepripadalo ktovieako lákavé. Temný pán v ňom vyvolával len hrôzu a opovrhnutie.
„Nechcem zomrieť, ale vás... vás... tiež neznesiem...“ vykĺzlo to z neho celkom rýchlo. Bolesť ho zasiahla tak silno, že si to ledva stihol uvedomiť. Bodanie tisícich nožov mu zatemnilo zmysly. Kričal tak strašne, ako ešte nikdy predtým. Potom to prešlo, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Nedoprajem ti rýchlu a pokojnú smrť. Budem ťa mučiť, aby si pochopil, že mňa nikto nemôže odmietnuť len tak beztrestne,“ mučivá lekcia pokračovala. Chlapec kričal, triasol sa a pomaly sa posúval bližšie k Temnému pánovi. Nedokázal tú hroznú bolesť vydržať, netúžil po smrti... Netužil však ani po živote s ním. Zrútil sa k jeho nohám, keď kliatba opäť prestala pôsobiť. Jeho pier sa dotkol vzrušený penis. Temnému pánovi sa očividne páčilo, keď ho mohol trápiť. Viac pootvoril pery a vpustil ho dovnútra. Jazykom prešiel po citlivom mieste. Voldemort už nedržal prútik s takou istotou. Chlapec to už očividne aspoň raz vyskúšal s niekým iným, šlo mu to celkom dobre. Poslušne sal a opatrne ho dráždil. Rukami sa opieral o pánove stehná.
Netrvalo dlho a v ústach zacítil lepkavú tekutinu. Okamžite sa od neho odtiahol. Ledva lapal po dychu a pokúšal sa premôcť svoje pocity. Väčšiu časť musel prehltnúť. To ostatné vypľul na zem.
„Budem to považovať za prehodnotenie tvojej prvej odpovede. Dnes tu nemôžem ostať. Mám isté povinnosti,“ vstal z postele, obliekol sa a nechal ho samého.
Som zbabelec. Som slaboch. Chlapec sebou zúfalo zmietal. Bolo mu zle z toho všetkého. Hlavne zo svojich reakcii. Nenávidel samého seba. Prial si byť taký statočný ako ostatní. Prial si, aby nad ním nezvíťazila túžba po živote.
„Ja nechcem zomrieť. Urobím všetko preto, aby som mohol žiť. Viem, že to tak nie je správne. Viem, že ma budete obviňovať, ale ja nemôžem... Nemôžem konať inak,“ videl sklamané tváre rodičov, obviňujúce pohľady svojich priateľov. Harry bol ochotný všetko obetovať a on sa zlomil pri prvej skúške.
„Prepáčte mi to. Prosím, prepáčte,“ šepkal vystrašene. Hlava sa mu krútila. Niečo mu zvieralo hrdlo. Napokon ostal bezvládne ležať na posteli. Nezvládol toľký tlak, nebol zvyknutý čeliť niečomu takému. Nedokázal správne zareagovať. Vedel len to, že jeho smrť by nikomu nepomohla. Nezastavila by vojnu, ani by nezvrátila, čo to malo aj tak prísť. Nič by sa tým nezmenilo. Preto chcel žiť. Chcel vedieť ako dopadne vojna s temným pánom, chcel ešte vidieť svoju rodinu.. Ešte dúfal, že sa raz bude môcť do niekoho zaľúbiť.

*



„Jedz!“ osoba v maske mu položila na posteľ tácku s chutným jedlom. Dvere sa za ním opäť zavreli. On však nereagoval. Nedokázal do seba dostať ani kúsok. Žalúdok mal úplne stiahnutý, ledva sa napil vody.
Bol zavretý v úplnej izolácii. Bál sa, že sa tam zblázni. Niekedy strácal pojem o tom, koľko času vlastne prešlo. To už vôbec netušil. Vlasy sa mu už značne predĺžili. Mal ich zviazané tak, aby mu neprekážali.
Domáci škriatkovia sa oňho chodili starať. Upraviť ho, ale nemali dovolené s ním dlho komunikovať. Len si urobili svoju prácu a hneď zmizli. Smrťožrút, ktorý mu nosil jedlo, keď mali práve inú prácu tiež nebol ktovieako zhovorčivý.
Ron už niekoľko dní neprijímal potravu. Rola sexuálnej hračky sa výrazne odrazila na jeho psychickom stave. Začínal ľutovať, že nemal dosť síl ho odmietnuť. Možno si tým spôsobil oveľa väčšie poníženie.
„Nič nechcem,“ zamrmlal rozrušene. Presunul tácku na zem. Prechádzal sa po spálni, neustále sa obzeral. Pokúšal sa otvoriť okno, ako už mnoho ráz predtým, ale nepodarilo sa mu to. Všetko bolo uzavreté, chránené zaklínadlami. Pri dverách neustále niekto strážil. Nikdy nemal ani chvíľu pokoja. Mohol si len čítať, ale knihy ho nikdy veľmi nezaujímali. Väčšinou len bezcieľne hľadel na strop a vymýšľal si stále nové a nezmyselnejšie plány úteku. Myslel si, že poňho niekto príde. Fénixov rád, Dumbledore, Harry, ktokoľvek. Nikto sa však neobjavil. Ani sa nepokúsili ho dostať späť. Nerozumel tomu. Bol z toho čoraz väčšmi zmätený.
Zúfalý krik ho prinútil priblížiť sa k dverám. Priložil na ne ucho. Niekto reval tak hlasno, že to znelo ako kvílenie ducha. On si bol istý, že to spôsobuje človek. Počas pobytu v pánovej spálni začul už množstvo čudných zvukov. Nemal však dovolenú ponevierať sa po chodbách. Začul hlas jedného zo smrťožrútov, ktorý ho pravidelne strážili.
„Zase s tým začína. Nemôže nechať tú trosku aspoň na chvíľu na pokoji. Minulý týždeň som ho videl. Chcel som si s ním trochu užiť. Potom však prišiel on a všetko pokazil. Vraj je pre mňa jeho zadok až príliš dobrý. Nemám vraj dovolenie na to, aby som pretiahol Pottera,“ ozvalo sa nepríjemné zaškrípanie. Ťažké telo narazilo do dverí.
„Drž hubu, Amycus! Môže nás počuť. Pán nechce, aby o tom vedel,“ ženský hlas znel tak ticho, že ho ledva bolo počuť.
„Máš pravdu. Trochu som sa nechal uniesť, ale aj pánov malý ryšavý chlapček je veľmi rozkošný. Odkedy sem prišiel, Lucius sem chodí oveľa častejšie. Dúfa, že mu pán dovolí, aby sa ho dotkol,“ pobavene sa uškrnul.
„Za takéto myšlienky by ťa nepochybne potrestal. Ešte stále si nepochopil prečo sme tu? Nevieš, prečo ho drží stále v tej izbe? Ani Temný pán predsa nemôže ustrážiť všetkých svojich ľudí. Preto si radšej neželá, aby z nej vychádzal. Nikto nemôže vedieť ako sa k nemu budú správať.“
Odkryl jediné miesto, ktoré mu mohlo občas poskytnúť úkryt. Pod skriňou našiel tajnú chodbu, ktorá už poriadne dlho nebola otvorená. Prostredníctvom nej nemohol utiecť. Chcel však nájsť svojho priateľa. Jeho krik stále počul, čoraz silnejšie, akoby boli tie dve miestnosti zámerne prepojené. Vzal si zo sebou tácku s jedlom. Dúfal, že mu bude môcť aspoň nejako pomôcť.
Na konci dlhej tmavej chodby, našiel celu. Bola absolútne nestrážená a mreže. Vo vzduchu viselo nahé telo. Ronaldovi od ľaku takmer vypadla tácka s jedlom. Ten pohyb spôsobil náhle rozpustenie jeho dlhých vlasov.
Videl muža, ktorý bol k nemu obrátený chrbtom. Pritískal k sebe bezbranné telo. Chlapec kričal čoraz hlasnejšie. Z očí mu tiekli slzy a pokúšal sa ho odstrčiť. Bolo to však zbytočné. Svojimi pohybmi mu ešte viac uľahčoval prístup do svojho tela.
„Harry,“ potichu zašepkal Ron. Hlas mal zachrípnutý, takmer ho nepoužíval. Tácka sa mu v rukách triasla. Zhodil z nej jedlo, otvoril dvere a z celej sily udrel muža po chrbte. Bol to veľmi silný náraz. Až do zadunelo. Mužove ruky klesli, striasol sa a pomaly sa pustil drobného tela. Dopadol na zem. Ostal tam ležať celkom nahý.
„Ron, ty žiješ? Nedívaj sa na mňa, prosím ťa. Vezmi tú vec a zabi ma, urob to pre mňa,“ zelenooký chlapec sa od neho odvrátil. Márne sa snažil spojiť svoje nohy do oveľa slušnejšej polohy.
„Si blázon. To nemôžem. Nejde to,“ Ron tácku okamžite pustil. Niečo také by nedokázal urobiť.
„Prosím prídu ďalší. Budú sa mi vysmievať. Budú ma trápiť. Ron, nenechávaj ma tu zomrieť s nimi...“ pokúsil sa k nemu natiahnuť ruku, ale nešlo to.
„Čo ti to urobili?“ podišiel k nemu. Zachytil ho tak, aby sa už nemusel toľko zvíjať a podoprel ho. Zmiernil mu tým bolesť.
„Mám zlomené nohy aj ruky. Zle sa to vzrástlo. Neustále to bolí. Vždy sem chodia, už ani neviem presne koľký tu boli... Užijú si a odídu. Prosím, Ron... Prosím ťa... Ty vyzeráš tak dobre... Páčia sa mi tvoje vlasy, je to také iné...“ rozplakal sa. Konečne sa dokázal uvoľniť.
„Dostanem ťa odtiaľto,“ prisľúbil mu bez váhania. Opatrne mu zdvihol hlavu a zľahka ho objal.
„Nie, to nepôjde... Pozor!“ všimol si, že smrťožrút sa začína preberať. Chlapec však nestihol zareagovať dostatočne rýchlo. Pritisol ho k podlahe. Chvíľu spolu zápasili. Ron sa mu snažil zobrať prútik. Smrťožrút sa však nedal tak ľahko zmiasť. Pritisol sa k chlapcovým perám. Ron ho okamžite uhryzol. Niečo také nemienil dovoliť. Vyslúžil si za to úder, ktorý bol poriadne bolestivý. Zúfalo sa chytil za brucho, ale ďalej sa mu bránil. Muž ho pevne držal. Obrátil ho k stene. Pomaly sa dotkol análneho otvoru. Ron si vôbec neuvedomil, že nie je poriadne oblečený. Vždy na to zabúdal. Nemal čas sa zaoberať takými drobnosťami. Drsná ruka mu siahala na penis. Ron sa nebránil. Bol úplne ochromený. Nedokázal sa vôbec pohnúť. Keď vstúpil do jeho tela, vydal zo seba len tichý povzdych. Ruky mu klesli, bojovnosť pominula.
Muž sa pohyboval čoraz drsnejšie. Dychčal mu do ucha ako ranené zviera. Chlapec sa nehýbal. Vôbec už nereagoval.
„Pustite ho!“ kričal Harry. Zmietal sa a dosť hlasno prejavoval svoju nespokojnosť. Kričal oveľa hlasnejšie, ako predtým. Chcel, aby niekto prišiel. Teraz si to priam želal. Zmĺkol až, keď zbadal postavu v čiernom habite. Svojho nepriateľa by tentoraz privítal s otvorenou náručou. Muž odletel od svojej obete.
„Zabávaš sa, Červochvost?“ hlas Temného pána sa priam ozýval v celej miestnosti. Bol znásobený hnevom.
„Môj pane, nevedel som, že ste tu. Veď ste nám dovolili mučiť Pottera,“ pokúsil sa nemotorne ukloniť. Pritom mu skĺzla kapucňa.
„Tuším začínaš zle vidieť a dokonca aj počuť. Prikázal som, aby sa nikto nedotýkal môjho majetku. Snáď mi nechceš tvrdiť, že nerozoznáš Pottera od Weasleyho... Za tvoju neposlušnosť budeš potrestaný, Červochvost!“ nepekná tvár zahorela túžbou po vraždení. Zelené svetlo zaplnilo miestnosť. Ron sa stiahol bližšie k svojmu spolužiakovi. Pevne ho chytil za ruku.
„Domáci škriatok ťa zavedie do izby, Ronald. Ostaneš tam a nebudeš odtiaľ vychádzať bez môjho vedomia. Potter ťa už nebude potrebovať,“ Voldemort namieril prútik na svojho väzňa. „Nie, ja ho neopustím!“ neustále trval na svojom. Chcel mu konečne povedať, že v ňom nikdy nevidel len priateľa. Bál sa, že už nebude mať príležitosť.

Prológ

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!

Predpokladaný počet kapitol: 10

Pár: RW/LV

Prológ

Odteká do tých najhlbších vôd. Prechádza svetmi, ktorých sa nikto nedotýka. Nedokáže vnímať, lebo ho zranili. Nedokáže cítiť, lebo to až príliš bolí. Nedokáže s tým žiť.

To dieťa. Ten ryšavý chlapec, ktorý sa hrával so súrodencami. Ten, ktorý ostal sám ležať na dlážke.
Večne bojoval po boku Vyvoleného. Taký bol osud Rona Weasleyho. Jeho poslanie a povinnosť.
To ho priviedlo do izby plnej bolesti. Plnej tých najhorších spôsobov trápenia. Do sídla toho, najobávanejšieho nepriateľa.
Voda tiekla po úplne doriadenom tele. Chlapec nemal dosť síl ani na zdvihnutie hlavy. Nedokázal sa sám postaviť. Zvládal len dýchať, aj keď aj to bolo preňho dosť problematické.
Napokon predsa len v sebe našiel kúsok sily. Otvoril oči, pohľadom putoval po temných kútoch tmavej cely. Hlava ho bolela, akoby mu po nej niečo poskákalo. Nohy sa mu triasli, ruky ho tiež nedokázali udržať.
„Harry, pomôž mi,“ dusil sa pri vyslovovaní tých slov. Chcel sa posadiť, ale zakaždým pocítil len pálivú bolesť na chrbte.
„Poďte, Weasley!“ niekto ho napokon zdvihol. Pevne ho držal a pomaly sa mu podarilo posadiť ho. Bolesť v zadnej časti tela ho takmer ochromila.
„Takto nemôžem sedieť! Snape? Vy...“ celý sa triasol. Upokojil sa, až keď ho obrátil nabok.
„Áno, ja,“ uštipačne poznamenal smrťožrút. Takisto nevyzeral práve najlepšie, ale zjavne neutŕžil až také vážne zranenia.
„Čo tu vlastne robíme? Prečo sa nemôžem pohn...“ mysľou mu prechádzali zmätené spomienky. Hlava sa mu krútila, všetko ho bolelo a zdalo sa, že krváca. Snapovi to však povedať nechcel.
„Včera večer ste si s Potterom urobili výlet. Opäť ste porušili všetky nariadenia. Pochybujem, že vaša rozbitá hlava znesie viac podrobností,“ zobliekol mu roztrhnutú časť nohavíc. Cítil z neho krv a chcel sa presvedčiť odkiaľ prichádza.
„Čo to rob...“ zúfalo sa snažil zakryť. Až teraz si uvedomil, že má na sebe len zvyšky roztrhaného oblečenia.
„Nebuďte hlúpy! Ste vážne zranený,“ nevšímal si jeho protesty. Tie zranenia ho neprekvapovali ani v ňom nevyvolávali súcit. Šokoval ho prístup Temného pána. Doteraz ani netušil, že má vôbec o niekoho záujem. Staral sa len o záležitosti týkajúce sa ministerstva. Pohrával sa s ich vôľou a neustále ich skúšal, ale nikdy sa nedotýkal svojich nepriateľov.
Vždy si od nich udržiaval odstup.
„Ja viem, ale to ma netrápi. Kde je Harry?“ rozkašľal sa.
„On tu nie je. Dostal sa včas do hradu. K pánovi priviedli len teba,“ veľmi rýchlo ho ošetroval. Naschvál s ním komunikoval, aby odpútal jeho pozornosť.
„Na to si nespomínam. Vôbec neviem, čo sa stalo. Pamätám si len, ako sme sa prechádzali po školskom areály. Potom je všetko príliš zmätené,“ radšej sa ani nesnažil spomenúť si, čo sa odohralo potom.
Bolestne sebou trhol. Na intímnych miestach pocítil nepríjemný tlak. Bolesť. Zrýchlenie. Pohyb. Krik. Červené oči.. Záblesk vychádzajúci z prútika...
„Nehýbte sa. Musíte ešte chvíľu vydržať...“ napomenul ho.
„Dostanete ma odtiaľto?“ zahanbene sa odvrátil, keď si uvedomil, kam sa asi dostala profesorova ruka.
„To nebude také ľahké. Mám rozkaz priviesť vás do spálne Temného pána,“ kúzlom ho očistil od krvi. Hodil mu akúsi čudnú košeľu. Bola príliš krátka a takmer vôbec mu nezakrývala nohy.
„To nemôžete!“ zhodil zo seba zvyšky šiat a obliekol sa. Cítil sa už oveľa bezpečnejšie. Ledva vládal chodiť. Poranené miesta ho stále veľmi boleli. Zavrel oči a odmietal sa pohnúť.
„Weasley, tu sa vás nikto nebude pýtať, či to chcete alebo nie. Musíte ísť. Nemáte na výber,“ pomocou prútika ho zdvihol do vzduchu. Posúval si ho pred sebou. Nepočúval jeho krik. Nepočúval prosby.
Ron napokon bezpečne pristál na posteli. Snape ho tam nechal samého, rýchlo za sebou zavrel dvere.
Chlapec sa schúlil do klbka. Chcel vstať, ale bol ešte príliš slabý. S obavami sa obzeral okolo seba. Krátke oblečenie ho veľmi nezahaľovalo. Opäť sa začal cítiť neisto. Bál sa smrti. Tak veľmi ako ešte nikdy predtým. Nebol na to pripravený. Nechcel sa dostať do jej nebezpečného náručia.
Dvere sa opäť otvorili. Sálal z nich chlad. Dlhé prsty sa dotkli kľučky. Ten stisku ju takmer zlomil.
poznámka autorky: aktualizácia bude dosť nepravidelná čiže aspoň nejaké tie 2 komentíky by ma mohli inšpirovať.

Hlasovanie je ukončené

Poviedka, ktorá začne pribúdať bude Temná rieka. Po jej ukončení sa postupne dostanem aj k tým ostatným.
Poviedky, z ktorých budú kapitolovky: Temná rieka, Elixír moci, Real slash
Jednorázovky: Fujito (bude pokračovať ako jednorázovka na pokračovanie... čiže sa občas objaví, keď náhodou nebudem mať nápad k temnej rieke, ale oficiálne to bude cyklus jednorázoviek...)
Vysnená priepasť (jednorázovka normálna- čiže 1 diel)
Krv bojovníka (Tiež jednorázovka normálna) tieto kratšie útvary sa objavia niekde medzi tým, ako budem písať kapitolovky.

Ďakujem všetkým, že hlasovali XD... Po dopísaní týchto záležitostí nabehne samozrejme nová anketa... s dalšími nápadmi...