8. kapitola Skúšam žiť bez teba (utiecť)

varovanie: netypický pár...a inak nič...

hodnotenie

 

Get free premium widgets for your blog and website.

Atavar...a další atavar

Atavarčeky

3. kapitola dementor (Šifra)

Po troch dňoch...

Temný pán ho držal tak pevne, až sa bál, že mu zlomí ruku. Prežil poriadne intenzívne mučenie, kvôli svojmu pokusu o útek. Spoločne s Hermionou chcel vyslobodiť Rona a uniknúť zo sídla svojho otca. Ich snaha však bola márna, Temný pán sa nedal len tak ľahko oklamať. Smrťožrúti ich po celý čas sledovali a napokon o tom informovali svojho krutého pána. Jeho hnev bol strašný, všetci sa báli, že si na nich vybije všetku svoju zlosť. Postávali vo veľmi úzkom kruhu a nečinne sa prizerali. Nikto sa neodvážil upútať Voldemortovu pozornosť.

„Môžeš ma pokojne potrestať, koľko len chceš, ale mojich priateľov nechaj na pokoji!“ zotrel si krv z pier a zúrivo sa postavil proti čarodejníkovi, ktorý v ňom vzbudzoval čoraz viac odporu. Nemienil ležať pri jeho nohách.

„Harry, ty sa snáď nikdy nepoučíš. Nemáš ani poňatia, aké hrozné následky môže mať neuposlúchnutie mojich príkazov. Ty patríš sem, máš sa učiť a nie zbytočne niekam utekať. Predpokladám, že tvoje myšlienky ovplyvňuje Grangerová. Zakázal som sa ti s ňou stýkať a ty si ma opäť oklamal,“ smrťožrúti vedeli, že čím dlhšie bude rozprávať tým horší trest si vyberie. Nikto z nich však neľutoval Harryho. Pripadalo im to zvláštne, že si Temný pán vybral práve toho chlapca, ktorý zo zasiahol na tom najcitlivejšom mieste.

„Nie, to bol môj nápad!“ nahnevane odvrkol tmavovlasý chlapec.

Temný pán však ani v najmenšom nevenoval pozornosť jeho slovám. Vôbec ho nezaujímalo, kto to vymyslel. To nebolo podstatné.

„Ustúpte trochu, potrebujeme väčší kruh, vytiahnite si prútiky. Crabbe, Goyle priveďte zajatkyňu!“ vyzval ich Temný pán. Spútal svojho syna a donútil ho ustúpiť spoločne s ním. Sadol si na vyvýšené miesto a položil si ho na kolená.

Dvaja smrťožrúti sa oddelili z kruhu a ostatní bez akýchkoľvek námietok ustúpili. Všetci sledovali odhalenú zajatkyňu, ktorá sa o chvíľu ocitla v strede ich mlčanlivého kruhu. Bola úplne nahá a triasla sa, pohľadom hľadala svojho priateľa. Dlhé vlasy čiastočne zakrývali jej prsia.

„Veľmi dobre viete, čo dokáže dementor urobiť s ľudskou bytosťou, ale len málokto vie, že s ňou dokáže splynúť, pokiaľ mu zabránime, aby ju hneď pobozkal čaká nás naozaj neskutočné divadlo. Očakávam, že veľmi rýchlo uvidím vašich patronusov, je to nutné, aby sa nám naši priatelia nevymkli spod kontroly. S jedným to už niektorí skúšali ja mám na mysli piatich...to sa ešte nikomu nepodarilo,“ chladne poznamenal Voldemort.

„Nie! To nesmieš!“ zúrivo skríkol Harry. Chcel vstať, ale Temný pán ho zastavil pomocou prútika.

„Ani sa nepohni, lebo budem nútený ju okamžite zabiť... Teraz budeš poslúchať a znášať následky svojich činov,“ varovne mu zasyčal do ucha. Chlapec neochotne dovolil, aby nechal svoju ruku na jeho kolene a prestal sa vzpierať.

Do miestnosti vstúpili piati dementori. Blížili sa k svojej obeti, pripravený na bozk. Oni si neuvedomovali, čo sa od nich očakáva.

Smrťožrúti na každej strane kruhu okamžite vypustili svojich patronusov. Strieborné stvorenia vytvorili hradbu medzi nimi a dementormi. Temný pán takisto pred sebou vytvoril ochranu. Harry nemohol robiť nič. Nemal totiž prútik. Chcel svojmu partnerovi niečo navrhnúť, ale nemohol vyriecť ani slovo. Moc dementorov ho úplne ochromila. Vždy sa ich bál a nerád sa zdržiaval v ich blízkosti.

Patronus Temného pána predstavoval dosť desivé stvorenie, ktoré malo podobu bájnej hydry. Ostatných smrťožrútov však najviac upútal drobný zajačik, ktorý sa vytvoril pred známym katom Mcnairom. Majiteľ tohto stvorenia poriadne zbledol a zrejme nemal najlepší pocit z vývoja celej situácie.

Hermiona sa zhrozene schúlila do klbka. Zrejme ju už predtým mučili, preto si neuvedomovala blížiace sa nebezpečenstvo.

Temný pán opäť mávol prútikom a pomocou zložitého zaklínadla zabránil dementorom, aby mohli uplatniť bozk. Ich „ústne“ otvory uzavrela akási striebristá hmota. Bolo jasne vidieť, že sa im to nepáči.

„Prosím, nie... Urobím všetko, čo budeš chcieť...prosím, nie,“ pokúšal sa ho presvedčiť. Nedokázal zniesť pohľad na trpiacu priateľku. Bol ochotný sa k nemu prestať správať odmietavo, len kvôli tomu, aby ju ušetril. Nezniesol pohľad na ďalšiu zbytočnú smrť.

„Som ochotný jej ponechať dušu, ale nič viac odo mňa nežiadaj. Ja si vyberám, kedy dostanem to, čo chcem. Ty si zradil moju dôveru. Nemôžem veriť tvojim sľubom,“ rukou ho pohladil po tele a nebadanej prešiel po jeho tvári.

„Prosím, budem tvoj...bez akýchkoľvek podmienok...nedovoľ to,“ pošepkal mu do ucha.

Temný pán k sebe pevnejšie pritisol svojho syna. Páčilo sa mu, že s ním chce vyjednávať. Chcel, aby sa mu úplne podriadil, ale pomstychtivá časť jeho osobnosti sa len ťažko zmierovala s faktom, že existuje aj slovo odpustenie. On ho nepoznal a nemal ani chuť sa bližšie zoznamovať s týmto pojmom.

„Aj môj otec prosíkal, keď som ho prišiel zabiť. Bol takmer nepríčetný. Najprv som zabil svojich starých rodičov, tak aby to videl. Potom som ho mučil, aby pocítil silu mágie, ktorú nenávidel...On sa tiež chcel ospravedlňovať, ale čo už len mohlo zmieriť jeho zradu? V poriadku Harry, sľubujem ti, že jej duša ostane uchránená od toho všetkého, ale čo sa týka tela na tom sa nedohodneme. Tvoju dohodu beriem ako záväznú a očakávam ťa vo svojej spálni,“ odvetil chladne.

Chlapec bezmocne prikývol. Dúfal, že Temný pán dodrží aspoň časť ich dohody. Nechcel s ním spať, ale vedel, že inak by musel vidieť ako priateľka dostáva dementorov bozk. Napriek tomu sa neubránil šokovanému výkriku... Dementori očividne prudšie reagovali na svoje dočasné obmedzenie.

Schmatli telo ležiace na zemi a chvíľu si obeť len znechutene obzerali. Hermiona príšerne kričala a snažila sa im ujsť, ale bolo to zbytočné. Držali ju príliš pevne. Temný pán im vydal príkazy, ktoré Harry ani nechcel počuť.

Démoni sa ukázali bez plášťov a všetci mali možnosť vidieť, že majú istú vec podobnú ľudskému penisu. Bola však trochu zošúverená a pripomínala niečo mŕtve. Smrťožrúti vykrikovali posmešné poznámky, zabávali sa na jej nešťastí a u niektorých to dokonca vyvolávalo vzrušenie.

Harry pocítil prudkú bolesť v žalúdku. Priložil si ruku k ústam, aby zabránil ďalšiemu prejavu svojho strachu. Musel sa lepšie oprieť o Temného pána, aby sa priveľmi neknísal od zlosti. Vedel, že nesmie pokúšať jeho trpezlivosť.

„Určite si nemal možnosť bližšie študovať správanie dementorov, Harry. Toto bude pre teba mimoriadne cenný zážitok,“ mrazivo poznamenal Temný pán.

Chlapec očividne chcel byť od nich, čo najďalej a nemal záujem o žiadne bližšie poznatky z tejto oblasti.

Hermiona prudko zalapala po dychu. Celkom bez akéhokoľvek varovania v sebe pocítila tú predtým skryté časti tiel dementorov. Ich orgány boli dosť malé v porovnaní s tými ľudskými, preto sa poľahky zmestili aj dvaja. Prispôsobili sa jeden druhému, tak aby sa nemuseli vôbec obmedzovať. Zvyšný démoni držali vzpierajúcu sa obeť. Hermiona sa stále neprestávala brániť. Oči sa jej rozšírili od hrôzy a rukami sa pokúšala odtlačiť protivníkov. Rozožraté prsty sa dotýkali jej pŕs a jemne masírovali bradavky. Ďalší z nich ju skúsene hladil na tom najcitlivejšom mieste. Pritom mierne odstrkával svojich kolegov.

***

Olive slabučko zaklopala na dvere profesorovho kabinetu. Nemala vôbec chuť stráviť ďalší trest so Snapom. Považovala to za úplne premárnený čas. Hnev v nej poriadne vrel. Začínala mať plné zuby jeho neprirodzeného správania. Nezáležalo jej na tom, že sa podobá na matku Harryho Pottera. Chcela konečne skoncovať s tou hrou.

„Meškáte...“ nevrlo poznamenal profesor Snape.

„Prepáčte, pán profesor. Neuvedomila som si, že je už toľko hodín,“ neochotne pozrela na hodinky. Od stanoveného času trestu prešli len tri minúty.

Neochotne vošla do kabinetu a snažila sa neupútavať na seba príliš veľkú pozornosť.

„Na stole máte položené všetko potrebné. Tieto korienky treba rovnomerne nakrájať, aby ich vaši spolužiaci mohli použiť na zajtrajšej hodine. Môžete začať,“ vrátil sa k príprave akéhosi dymiaceho elixíru a nechal ju samú pri svojom stole.

To je teda veľká kopa. To potrvá snáď do rána.

Klub tehotných 3. Prečo nie si len ty mojím milencom?

Poviedka nadväzuje na jednorazovku Prečo ťa nesmiem ľúbiť? (ak ste ju nečítali možno vám to nebude dávať zmysel)

Poviedka je skôr taká filozofická, psychologická

Prečo sa to stalo práve mne? Prečo práve ja musím byť obdarený niečím takým? Prečo práve ja som sa stal milencom Temného pána?

Tmavovlasý profesor elixírov rozčúlene hľadel na výsledok krvného testu, ktorý si urobil. Lomcovali ním priam neskutočné pocity, ktoré nechcel prejaviť navonok. Utápal sa v pochmúrnych myšlienkach. Už mu nestačilo ani strhávanie bodov a ironické poznámky, ktorými trápil Chrabromilčanov. Cítil neskutočné zúfalstvo. Už dávno nemal v sebe toľko potláčaných emócií.

Vedel, že všetky tie veci súvisia s tvorom, ktorý sa stal jeho súčasťou. Vnímal pocity toho dieťaťa, možno aj práve kvôli svojmu nadaniu preniknúť do hlbín duše iných ľudí. Nechcel sa s tým nikomu zdôveriť. Bolo mu jasné, aké by to malo následky. Práve kvôli tomu chcel načas opustiť Rokfort. Vedel, že jeho problém bude už čoskoro viditeľný. To dieťa si nemohol nechať vziať, elixír totiž nebol prispôsobený pre muža a sám nevedel, aké by to malo následky. Okrem toho cítil isté spojenie s tým stvorením. Nemohol ho odsúdiť a už vôbec nechcel, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Nebol si istý, čo s ním chce vlastne urobiť, ale bol si istý tým, že ho nechce stratiť. Možno práve kvôli tomu bol profesor elixírov mimoriadne nesústredený a vôbec nepočúval ani pripomienky riaditeľa týkajúce sa Temného pána.

Potter bol stále oficiálne nezvestný, len on vedel, že žije v sídle Temného pána. Severus musel zachovať to tajomstvo, aj keď tým nebol ktovieako nadšený. Vedel, že on len využíva chlapcovo telo a necíti k nemu žiadnu náklonnosť. To však nemohol očakávať od svojho pána. Sám na tom nebol o nič lepšie, takisto sa stal hračkou. Musel poslušne vyhovieť Temnému pánovi vždy, keď mal chuť pomilovať sa s ním. Harryho mohol mať pre seba len občas a keď mohol, tak sa tomu vyhol. Potter chcel lásku a to mu nemohol dať. Aspoň v takej podobe, ktorú od neho žiadal. Mohol sa len postarať , aby prežil v prítomnosti Temného pána. Uvoľnil jeho telo a šepkal mu upokojujúce slová vždy, keď ho nútil k nedobrovoľným radovánkam. Zmiernil tým jeho utrpenie, ale zároveň oveľa viac zväčšil to svoje. Nechcel sa toho chlapca dotýkať, viac než by to bolo nutné. Nemienil v ňom vzbudzovať falošné nádeje.

Napriek tomu nedokázal ostať úplne chladný voči náklonnosti. Vedel, aké to je ľúbiť osobu, ktorá nemá absolútny záujem o vzťah. Možno kvôli tomu sa k nemu správal oveľa láskavejšie ako predtým a prejavoval mu viac pozornosti. Zároveň však veľmi dobre vedel, že ho tým len pripravuje o možnosť odpútať sa od neho.

„Láska je len prechodná záležitosť, Potter. To vaše poblúznenie nebude trvať dlhšie než dva roky,“ vyslovil to, aj keď si už dávno nebol istý tým či je to naozaj pravda.

Do jeho kabinetu takmer nehlučne vošiel riaditeľ. On patril práve k tým osobám, ktoré túto teóriu radi vyvracali.

„Severus, vy viete, kde sa nachádza Vyvolený? Nesnažte sa to popierať,“ podišiel bližšie k nemu. Tentoraz sa nechcel nechať ničím ovplyvniť. Potreboval poznať odpovede. Vojna medzi dobrom a zlom bola až príliš dôležitá. Nemohol všetko nechať na náhodu.

„Pán riaditeľ naozaj netuším, kde by ste ho našli v tejto chvíli,“ vyhýbavo odvetil Snape. Mal dosť vlastných problémov. Nechcel to všetko ešte viac komplikovať.

„Severus, pochopte ide o životy mnohých ľudí.. Harry musí byť s nami, on sám musí prežiť, aby mohol vykonať najdôležitejšie poslanie svojho života,“ chlácholivo mu položil ruku na plece.

Profesor sa otiahol, akoby sa ho dotkli tí najhorší démoni.

„A čo môj život? Ten nie je dôležitý? Mám mu dovoliť, aby ma zabil kvôli vašim rozmarom. Potterove problémy ma vôbec netrápia! Mal som ho chrániť, ale on si nikdy nedá povedať,“ vzal do ruky neopravené školské práce, aby mu naznačil, že nemá ani najmenší záujem pokračovať v rozhovore.

„Tak je to naozaj pravda, že ho uniesol Lord Voldemort?“ nenechal sa zastrašiť prvotným tlakom a ďalej kládol otázky.

„Každý má svoju pravdu, pán riaditeľ. Bude lepšie, ak zabudnete na vášho chlapca. On možno raz porazí Temného pána, ale myslím, že máme oveľa vážnejší problém. Nebudem sa môcť k nemu vrátiť. Musím niečo vymyslieť, aby som sa k nemu už nemusel vracať. Nesmie ma vidieť, kým sa nenarodí dieťa,“ musel mu to povedať, aby tým odpútal pozornosť.

„Dieťa? To mi budete musieť vysvetliť. Vy sa stanete otcom?“ riaditeľ nervózne odstúpil a zvedavo ho prebodával pohľadom.

„Áno, vlastne dá sa povedať, že aj matkou. To dieťa mám s temným pánom...on sa to nesmie dozvedieť...“ vyčítavo sa na muža, ktorého už dlhšiu dobu považoval za svojho otca. Nerád sa niekomu zdôveroval a on nebol výnimkou.

„Útekom nič nevyriešite, musíte sa tomu postaviť... Nemôžete teraz zahodiť toľko úsilia. Okrem toho Temný pán neprijme len nejakú obyčajnú výhovorku. Choďte za ním a povedzte mu všetko. Musí si myslieť, že má veci úplne pod kontrolou,“ vedel, že to bude nebezpečné, ale bol ochotný mu dôverovať aj naďalej, aj keď vedel, že pred ním niečo tají.

„Vy to nechápete....On neznáša deti. Nenávidí ich plač a všetko, čo je s nimi spojené. Nechcem, aby sa o tom dozvedel. Mohol by ma zabiť. Vy ho nepoznáte, tak dôverne ako ja. Učili ste ho, ale váš vzťah bol dosť neosobný,“ nebál sa toho, že by mohol umrieť. Skôr nechcel, aby niekto ublížil jeho dieťaťu. Nikdy nebol úplne chladnokrvný, aj keď sa ostatných snažil presvedčiť o opaku.

„Poznal som niekoho, kto sa naňho dosť podobal. Je mi jasné, že to nie je vôbec ľahké. Viem Severus, že všetci máme strach a ty nie si výnimkou. V našich rukách je však budúcnosť. Môžeme ju zmeniť práve teraz. Nikto to neurobí za nás. Musíme ich priviesť na cestu, ktorá nám vyhovuje... Temný pán má tiež svoje slabosti. Tou prvou a najzákladnejšou je to, že sa nechal zlákať zvodmi, ktoré ho môžu veľmi ľahko priviesť do záhuby. Duša je niečo nesmierne cenné, nevie si ani predstaviť, akú škodu sám sebe spôsobil, keď sa vzdal jej celistvosti. Vydal sa do našich rúk, kvôli pohŕdaniu láskou. Neznalosť týchto prirodzených vecí ho stavia do dosť zlej situácie. On nevie o činoch, ktoré ľudia dokážu páchať z lásky, považuje ich len za niečo úplne bezvýznamné a nerozumie im. Viem, že vy ho dokážete uspokojiť. Nezabúdajte, že ten, kto sa bojí smrti sa bojí aj života. Nesmrteľnosť neprináša útechu, lebo naša duša si takýto osud nepraje, aj keď to občas tak vyzerá,“ oči starého muža si láskavo premeriavali niekdajšieho študenta slizolinskej fakulty.

„Vaša láska, nezachránila nikoho. Neverím tomu, že je až tak dôležitá. Mali by ste už ísť, čoskoro mi začína hodina. Musím sa poponáhľať,“ pripomenul mu chladne.

„Netvrdím, že láska nie je krutá, Severus. S niektorými vecami sa musíme zmieriť, napriek tomu, že sú až priveľmi bolestivé. Porozmýšľajte o tom a rozhodnite sa podľa svojho svedomia. Harry potrebuje vašu pomoc a ochranu... My všetci sme takí zraniteľní...“ vyšiel von tak rýchlo, akoby pred niečím utekal.

***

Temný pán sa rozčúlene prechádzal po svojom sídle. Mal sa stať otcom a dozvedel sa to len pred pár minútami od Luciusa Malfoya. Tá správa v ňom vyvolala rôzne protichodné nálady. Túžil po svojom milencovi čoraz viac. Chcel sa ho dotknúť, aby sa ubezpečil, že sú už navždy spojení. Svoju zlosť si vybíjal na mladom Potterovi. Nenechal ho ani chvíľu vydýchnuť. Počas neprítomnosti Severusa sa však chlapec dosť tvrdo bránil. Bolo by veľmi ľahké ho zabiť, ale on to nechcel. Vedel, že je to jediný spôsob, akoby mohol mať pri sebe svojho smrťožrúta. Necítil k nemu lásku, ale bol s ním istým spôsobom stotožnený a jeho telo zúfalo túžilo po spojení s ním. Niečo dôležité mu unikalo pomedzi prsty a on to necítil.

Svetlovlasý smrťožrút, ktorý mal pravidelne prinášať správy sa už dlhšiu dobu neozval. Práve preto pána prekvapilo, že Lucius k nemu prišiel tak skoro ráno, akoby vedel, že nemôže zaspať. Chcel svojho milenca tak veľmi, že ho to zamestnávalo viac než celá vojna s čarodejníckym svetom.

„Čo sa stalo, Lucius?“ nevrlo naňho namieril prútik a zrazil ho na kolená.

„Môj pane, máte syna a dcéru, pred mesiacom a pol sa narodili. Sú v poriadku a...viem, presne kde nájdete nášho zblúdilého Severusa,“ po dlhom čase sa mu podarilo nájsť svojho priateľa.

„Postarám sa oňho sám. Daj pozor na Pottera! Nikto k nemu nesmie, rozumel si?“ chcel, aby jeho mladý milenec náhodou nepadol do rúk ostatným smrťožrútom. Potter bol príliš cenný. Nebolo ťažké nájsť ich podľa Luciusových informácií ľahko vypátral miesto ich pobytu. Severus sa nesnažil pred ním ukryť a to sa mu veľmi páčilo. Obzvlášť bol rád, že sa pred ním nesnažil utiecť. Odovzdane si kľakol k jeho nohám. Vedel, že túto poctu preukazuje len jemu.

„Môj pane, nechcel som vás zaťažovať,“

„Severus...Severus... za tvoju opovážlivosť bol potrestaný hlavne náš mladý priateľ. Potterovi si veľmi chýbal a ja chcem tvoje telo, vyzleč sa, okamžite! Potom sa pozhovárame o deťoch...“ pritisol ho k sebe a okamžite si ho vzal. Trochu ho to bolelo, ale ani to ho nezastavilo. Prenikal čoraz rýchlejšie do tela svojho znovunájdeného milenca.

Netušil, že kým sa on pomaly dostáva na vrchol, Pottera odvádzajú do bezpečia.

Koniec klubu tehotných.

Končím s....

Nuž dnes mi začala škola tak, končím s pridávaním poviedok každý deň, prípadne viac ráz za týždeň, nebudem mať už toľko času...
Tzn. že aktualizovať stránku budem tak 1x týždenne... prípadne cez víkend ...no uvidím, ako to budem stíhať...

1. tak niečo som skúšala

môj prvý pokus o vytvorenie atavarov....

Imhotep a Evelin...video k poviedke

3. kapitola Dar (Prekliaty)

Mladá žena ležala na kamennom oltári. Oči mala pevne privreté, vyzerala pokojne, akoby práve zaspala. Čierne šaty mala trochu špinavé od blata, a za nechtami sa nachádzali krvavé stopy po nedávnom boji. Rana na hlave bola stále dosť viditeľná. Pramienok zaschnutej krvi zdobil čelo. Ruky mala pevne zviazané a jej telo ostalo v akejsi neprirodzenej polohe.

Tmavé steny podzemnej hrobky zdôrazňovali pochmúrnu atmosféru.

„Čo s tebou urobím? Bolo by až príliš jednoduché, zbaviť sa ťa,“ Imhotep pomaly pristúpil bližšie k svojej zajatkyni. Neodpovedala mu, ani to neočakával vzhľadom na dosť nebezpečné zranenie, ktoré ju postihlo. Natiahol ruku a rýchlo rukou siahol na to miesto, odkiaľ zrejme stále pulzovala bolesť.

„Neviem nič o svete, v ktorom som sa prebral. Ty rozumieš mojej reči, ale si jeho dcéra. Možno práve kvôli tomu, by som ťa mal nechať žiť, aby mohol prežívať nekonečné muky...“ poznal starodávnu techniku liečenia rán, aj keď sám ju veľmi nevyužíval. Cítil ako sa to miesto pomaly zaceľuje. Napokon ostala len hladká pokožka, bez akýchkoľvek stôp.

Prudko odtiahol ruku. Evelin otvorila oči, chcela sa posadiť, ale zo zviazanými rukami to šlo dosť ťažko. Napokon sa jej podarilo udržať rovnováhu.

„Čo si urobil s otcom, ty vrah!“ prudko zoskočila z oltára a pokúsila sa dostať, čo najďalej od neho. Niečo ju však schmatlo a vrátilo späť k nemu. Zatackala sa a dopadla priamo do jeho náručia.

„Skôr by ťa mal trápiť tvoj vlastný osud...On je v bezpečí, ale ty si tu so mnou,“ stisol ju tak pevne, že ledva vládala rozprávať. Vnímal zrýchlený tlkot jej srdca. Uvedomoval si krehkosť a zraniteľnosť ľudskej schránky. Stačilo by tak málo, aby prestala fungovať. Povolil zovretie a držal ju už oveľa opatrnejším spôsobom.

„Ak by si ma chcel zabiť, už by si to urobil,“ odvrkla nahnevane. Chcela nájsť spôsob, akoby mu mohla uniknúť... Tie staré príbehy zrazu ožili a on bol s ňou. Tak blízko, že sa mohla dotknúť...

„Smrť nie je tým najhorším trestom. Ty budeš žiť,“ vždy bol trpezlivý a správal sa k ženám s úctou. Od istého času im však nedokázal dôverovať. Ak by šlo o niekoho iného, neváhal by uspokojiť svoj hnev a túžbu po ničení. Tá tvár mu však nedovolila ísť ďalej a vykonať akýkoľvek zlý skutok. Nemohol ublížiť niekomu z dušou nepoznačenou nenávisťou.

„Nechaj ma odísť, Imhotep... nemusíš s nimi bojovať,“ vyslovila jeho meno, aby sa ubezpečila, že to všetko je naozaj pravda a nie nejaká ilúzia spôsobená alkoholovým opojením. Musela uznať, že je veľmi pekný, ale takisto aj nesmierne nebezpečný. Stále ho nedokázala považovať za živú bytosť... Bol pre ňu len kresbou, ktorú ako malá obdivovala.

„Nie, nikto si nezaslúži zľutovanie. Ani ty, aj keď nie si z rodu zradcov...“ pevne ju uchopil za rameno a donútil ju ustúpiť späť k oltáru. Vyložil ju späť na to miesto a donútil opäť si ľahnúť. Triasla sa, nemala toľko odvahy, ako jej stará mama. Bála sa, aj keď to nechcela dať najavo.

„Chcem sa odtiaľto dostať a ty mi pomôžeš. Potrebujem ešte jednu obeť, ktorá sa dotkla pozostatkov. Tvoj otec mi v žiadnom prípade nestačil,“ už tak dlho sa nedotkol žiadne ženy, necítil sa byť spojený so žiadnou živou bytosťou. Naklonil sa bližšie k nej a pobozkal ju. Bol to len letmý dotyk pier, pomerne nenásilný, ale aj tak to v nej prebudilo zlosť. Odtisla ho od seba a silno ho oboma rukami udrela po tvári. Uchopil ju za krk a tesnejšie primkol k chladnému kameňu. Naplnila ho zúrivosť dávnych vekov. Nebol ochotný dovoliť, aby mu ľudia spôsobovali bolesť. Už nikdy viac mu nikto nespôsobí utrpenie a obzvlášť nie obyčajná žena.

„Imhotep, nie,“ pokúšala sa odtisnúť ruku, ktorá jej bránila dýchať. Nechcela zomrieť, nemala záujem stať sa jeho ďalšou obeťou. Opatrne mu prešla rukou po tvári. Úder zanechal boľavý znak na lícach.

„Už nikdy sa nepokúšaj, mi spôsobiť bolesť. Neopovažuj sa niečo také viac urobiť,“ odtiahol svoju ruku z jej hrdla. Nevedel si vysvetliť, čo mu vlastne zabránilo celé to ukončiť. Považoval to za dočasné poblúznenie zmyslov. Možno to bol dôsledok dlhej osamelosti. To, ako sa k nemu začala správať mu vzalo akúkoľvek chuť niečo proti nej urobiť. Keď bola k nemu milá, nenechával sa natoľko pohltiť hnevom.

„U nás nie je zvykom, aby sa ľudia bozkávali na prvom stretnutí. My sa predsa vôbec nepoznáme. Vlastne ja už viem, kto si poznám tvoj príbeh...Otec mi všetko povedal, ale myslela som, že je to len rozprávka,“ dodala rozrušene. Podľa toho príbehu chcel zabiť jej starú mamu a takmer sa mu to aj podarilo. Možno táto skutočnosť v nej vyvolala potrebu zmeniť svoje správanie k nemu.

„Pusti ju! Okamžite!“ ich rozhovor prerušil výkrik nejakého muža. Na tvári mal namaľované znaky, ktoré Eve veľmi dobre poznala. Takí ľudia často chodili za jej otcom a občas sa držali aj dlhšie v ich dome. Do hrobky vstupovali ďalší, bolo ich dosť veľa, akoby sa tam kvôli nemu zoskupila celá armáda. Medžájovia rozhodne neostali pozadu a ich bojové schopnosti nadobudli nové rozmery.

Evelin zazrela Merdetha, jedného z vnukov otcovho priateľa Ardetha. Musela však rýchlo skloniť hlavu, aby sa vyhla padajúcim kameňom Pocítila prudkú bolesť, akoby niečo zasiahlo jej telo. Po tvári stiekla čerstvá krv. Medzi bojujúcimi, ktorý sa snažili poraziť Imhotepa, bol aj jej brat Joe. Keď bojujúci náhodou zasiahli Imhotepa bolesť sa ešte väčšmi znásobila. Ruky mala celé od krvi a cítila sa hrozne, akoby bola zasiahnutá smrteľným zranením. Namiesto jedného Jamesa videla až dvoch. Obaja k nej bežali a niečo vraveli, ale nepočula vôbec nič. Klesla späť na oltár a ostala nehybne ležať.

„Evelin!“ skríkol zdesene. Videl, že krváca, ale nemohol sa k nej dostať kvôli mágii, ktorá mu zabraňovala urobiť akýkoľvek pohyb. Imhotep bol rozhodne vo všetkých smeroch zdatným súperom.

„Zastav ich, zastav ich...“ s námahou sa opäť zdvihla a uprela mútny pohľad na svojho brata.

Joe nechápavo zavrtel hlavou, vôbec tomu nerozumel. Snáď nechce brániť toho netvora? Takisto nedával veľkú nádej tomu, žeby ho poslúchli. Medžájovia mali len jedinú úlohu a tou bolo vrátiť Imhotepa do hrobu za každú cenu. Boli vychovávaní kvôli boju a ich podmienky sa čoraz väčšmi sťažovali.

Piesok pod ich nohami sa začal nebezpečne hmýriť. Akési podozrivé zvuky vychádzali aj z puklín na stenách. Zovšadiaľ sa vyrojili mäsožravé chrobáky.

Evelin cítila ako ju niekto zdvihol. Všetko okolo nej sa rozkrútilo, musela zavrieť oči. Rana, ktorá jej spôsobila bolesť opäť zmizla, ale napriek tomu bola veľmi zoslabnutá.

***

Svetlovlasá žena rozčúlene zabúchala na dvere malého domu.

Sestra sľúbila, že ju bude čakať na letisku, ledva odtiaľ vymotala a vynaložila veľké úsilie, aby sa dostala k ich domu. Nebolo vôbec ľahké zorientovať sa v cudzej krajine. Nedokázala pochopiť, ako na ňu mohli zabudnúť, veď jej predsa sľúbili, že bude môcť bývať u svojej nevlastnej sestry.

„No konečne, našli ste už...“ vo dverách sa po dlhom klopaní napokon zjavil Alex. Opieral sa o palicu a okolo hlavy mal obtočený poriadne hrubý obväz.

„Otec, to som ja. Veď sme sa predsa dohodli, že tu budem bývať. Eve ti nič nepovedala?“ pevne uchopila svoj kufrík na kolieskach a očakávala, že jej samozrejme dovolí vstúpiť do ich domu.

„Nie, ja sa vždy všetko dozviem ako posledný a ako vidíš, nie som práve v najlepšom stave,“ vtiahol ju dovnútra a poriadne zamkol dvere. Elizabeth bola dcérou jeho mladej milenky, ktorá spôsobila dosť veľký rozvrat v rodine. Uznal ju za svoju, ale nikdy nežili spolu. Nemal ju príliš v láske, hlavne kvôli tomu, že to ona podporovala jeho syna, aby prestal predstierať, že má priateľku a radšej predstavil rodine svojho skutočného partnera. Istým spôsobom sa nevedel zmieriť s tým, že ona mu požičala peniaze a pomohla mu zariadiť si život bez jeho pomoci. Keď sa aj Evelin postavila na jej stranu, mal pocit, že stráca svoju rodinu.

„Čo sa ti stalo a kde je sú moji súrodenci? Viem, že Joe prišiel tiež sem, tak dúfam, že sa medzi vami nedošlo k nedorozumeniu,“ vyčítavo sa zahľadela na svojho otca.

„Nie sú tu, ale to nie je moja vina! Cíť sa tu ako doma a hlavne ma nevyrušuj, musím pracovať. Kniha sa nedokončí sama,“ zavrčal podráždene. Chystal sa ísť do svojej pracovne a nevyjsť odtiaľ, kým nedostane aspoň nejakú správu o Evelin.

„Ocko, nehnevaj sa. Ja som to tak nemyslela,“ zmierlivo odvetila Elizabeth. Naozaj ho nechcela uraziť. Mala len trochu obavy o to, ako teraz funguje ich vzájomné spolužitie.

***

„Neskutočné, niečo také sa stáva možno len raz za tisíc rokov,“ zaviedol svoju zajatkyňu do jedného z tajných úkrytov, ktoré ešte ostali nepoznačené časom. Našiel tieto miesta podľa mimoriadne silného magického vyžarovania. Evelin šla s ním bez akýchkoľvek námietok. Nemala vôbec chuť opäť sa zmietať v strašných bolestiach. Považoval to za prejav dobrej vôle a rozviazal jej ruky.

„Cítila som tvoju bolesť a to zranenie...“ rukou si prešla po hlave, bolo preč, ale to vôbec nedávalo zmysel.

„Vyliečil som tú ranu na hlave, ale ani mágia nie je úplne všemocná. Zrejme malo spôsobiť smrť, a preto sa ti vrátilo, keď zaútočili. Medzi nami vzniklo spojenie... Cítil som tvoju dušu a pokus o jej odchod z tohto sveta...Neviem ako dlho bude trvať toho spojenie, ale ak ma opäť zabijú, ty tiež nebudeš viac žiť,“ ľudské telo si žiadalo trochu odpočinku. Okrem toho mal na tele menšie poranenia. Nebol až taký nezraniteľný ako predtým, predchádzajúce boje zanechali stopy a mágia v tomto svete nemala až takú veľkú silu ako predtým. Cítil veľa rušivých vplyvov.

„Nie, to predsa...“ rukami objala svoje kolená. Nechcela zomrieť nebola na to pripravená.

„Aké je to tam?“ opýtala sa bez rozmýšľania. Poznala medžájov a vedela, že po ňom pôjdu za každú cenu a ak sa k tomu pridá aj jej rodina, sami podpíšu ortieľ jej smrti.

„To nie je miesto. Je to pocit akýsi stav, ktorý nikto nevysvetlí. Ostal som na pol ceste, nikdy som nemohol odpočívať v pokoji... Neodhalil som to tajomstvo...“

svet, ktorý sa pred ním otvoril ho dosť prekvapil. Už nič nebolo také ako predtým. Krátke záblesky života považoval skôr za trest horší než definitívna smrť.

„Oni to vedia? Je im jasné, že ak sa im podarí nad tebou zvíťaziť zasiahne to aj mňa?“ potrebovala poznať odpoveď aj na túto otázku. Bolo to pre ňu veľmi dôležité. Bola hladná a smädná a cítila sa veľmi zle... Nočné ticho v nej vyvolávalo strach. Ešte nikdy nebola v takejto situácii. Neočakávala, že strávi noc v blízkosti oživenej múmie. Vôbec netušila aké má plány, zatiaľ sa nezmienil o tom, čo chce vlastne dosiahnuť.

„Áno,“ stručne odvetil Imhotep. Nemal záujem o dlhé rozhovory. Začínal zvažovať či bolo vôbec vhodné vracať sa po takom dlhom čase. Jediný dôvod kvôli, ktorému by rád okúsil život, bolo vidieť trpieť svoju bývalú lásku. To však bolo nemožné vzhľadom nato, že nemal ani poňatia kde skončilo jej telo.

shout tu nie je lebo k tejto poviedke nie sú takmer žiadne komentáre, tak myslím, že sa zatiaľ neoplatí ho sem dávať.

2. kapitola Najvyšší kňaz (Prekliaty)

„Otec, to nemôžeš urobiť. Nič hrozné sa predsa nestalo. Chlapci tu ostanú. Nenechám ich predsa späť vonku. Nezabúdaj, že si mi daroval časť tohto domu. Môžem si sem pozvať, koho len budem chcieť!“ chcela, aby sa ich vzájomné vzťahy konečne zlepšili. Nemala záujem ich neustále presviedčať, aby sa opäť začali správať ako rodina. Nechcela si medzi nimi vybrať a podporovať len jednu stranu. Rozumela ich ťažkostiam, ale začínala mať plné zuby tých večných rozporov.

„Evelin, pochop, že...“ nervózne zložil zbraň. Samozrejme, že mal veľmi rád svojho syna, ale bolo dosť ťažké sa vyrovnať s tým, že jeho partnerom bude vždy muž. Nebolo to preňho ľahké, preto radšej ich stretnutia zámerne odďaľoval.

„Ja viem, čo si myslíš, ale teraz nie je vhodné to rozoberať. Chlapci sú nepochybne unavení a ja tiež. Dúfam, že nám nebudeš brániť, aby sme spolu mohli stráviť pekný večer,“ pokynula im, aby šli s ňou do domu.

Joe mlčky prešiel okolo svojho otca. Šiel za sestrou a vôbec ho nebral na vedomie. Bol rovnako tvrdohlavý ako on a rozhodne nemienil urobiť prvý krok k zmiereniu.

„Pán O´Connel, som James Horwick. Možno si o mne budete myslieť, to najhoršie, ale ja som vám naozaj nechcel spôsobiť starosti...Som rád, že vás spoznávam,“ neočakával vôbec inú reakciu. Jeho rodina s ním úplne prerušila všetky kontakty. Keď sa im priznal, že sa mu vôbec nepáčia dievčatá, musel sa čím skôr zbaliť a odísť. Nevyhodili ho, ale to akým spôsobom s ním jednali ho utvrdilo v tom, že sa musí postaviť na vlastné nohy a hľadať si šťastie ďaleko od nich.

„Ja tiež, chlapče. Viem, že to tak nevyzerá, ale nič proti vám nemám,“ napätí výraz na jeho tvári sa uvoľnil. Dovolil mu prejsť a na chvíľu sa prestal tváriť, akoby sa práve chystal niekoho zavraždiť.

Vstúpili do pekne zariadeného domu, ktorý ani zďaleka nepripomínal egyptskú kultúru. Alex nemal záujem zo svojho domu robiť mauzóleum ako iní spisovatelia, ktorý si podľa svojich kníh dokonca vybudovali domy, aby to vyzeralo, akoby svoj príbeh naozaj prežívali.

Jednoduché zariadenie bolo spolu zladené a to považoval za oveľa podstatnejšie. Dom mal tri poschodia, ktoré boli spolu poprepájané dosť strmým schodiskom. Tri biele mačky okupovali toto prostredie... Alex si bez nich nevedel predstaviť život. Vedel, že sú ochrankyňami, ktorých sa zlé mocnosti veľmi obávajú.

Cez úzku chodbu, ktorá bola trochu neupravená a ešte stále prebiehala jej rekonštrukcia, prešli pomerne rýchlo. Zamierili do kuchyne, ktorá bola pre nich svetlým bodom.

„Ako sa volal ten strážnik, ktorého zabili. Dúfam, že nie Zack Norris?“ Evelin trochu zaostala, aby mala možnosť pozhovárať sa s otcom. Chcela si byť istá, že jej priateľom sa nič nestalo.

„Nie, údajne je to nejaký Maurice. Priezvisko si nepamätám bolo hrozne dlhé. Mimochodom, čo máš vlastne spoločné s tým Zackom? Hádam to nie je tvoj priateľ?“ nervózne zmraštil obočie. Mrzelo by ho, keby mala pred ním tajnosti a nepredstavila mu svojho priateľa.

„Nie v takom zmysle, ako si myslíš ty. Je zábavný a vždy ma dokáže rozveseliť, ale takisto je aj ženatý a mám dve deti,“ odvetila pobavene.

„Tak dobre, ja už radšej pôjdem spať. Už som večeral a zajtra ma čaká dosť veľa práce. Dobrú noc,“ vyšiel z miestnosti. Myslel na fotografie posvätných nádob, ktoré sa mu dostali do rúk. Mal silné podozrenie, že starodávne nebezpečenstvo sa opäť dalo do pohybu.

Ten strážnik ich chcel niekomu predať a teraz je mŕtvy. Keby som si nebol istý, že Imhotep navždy zmizol, myslel by som si, že to urobil on. Musím to zajtra preveriť. Nemôžem predsa Eve nechať samú v múzeu.

Evelin pomáhala Jamesovi vyťahovať veci z tašiek. Spoločne ich triedili a dohadovali sa, čo dobré by mohli pripraviť. Pre nich sa deň ešte len začal. Napriek únave boli ochotný spolu posedieť trochu dlhšie.

Joe si zložil z hlavy klobúk a neochotne si sadol za kuchynský stôl. On partnerovi nikdy v kuchyni nepomáhal. Oveľa radšej sa nechal obsluhovať.

„Nemali sme sem chodiť drahý, vidíš ako sa zatváril... to sme radšej mohli ostať v hoteli,“ nechcel spôsobovať zbytočné hádky.

„Podľa mňa to vzal v celku dosť dobre, len mu musíš dať viac času, aby sa trochu spamätal. Uvidíš, že to zvládne. Je to správny chlap,“ ubezpečoval ho James. Na chvíľu prestal vybaľovať potraviny, zľahka objal svojho priateľa vtisol mu jemný bozk na pery. Joel sa usmial a laškovne ho pohladil po tvári.

„My varíme, ty umývaš riad, jasné,“ dodal James.

Jeho priateľ musel len odovzdane prikývnuť. Nič iné mu totiž nezostávalo. Ešte dlho do noci sa spolu rozprávali.... Dokonca si aj trochu vypili a zatancovali, ale všetko robili v takmer úplnej tichosti, aby neprebudili pána domu...

***

Evelin nahlas zazívala. Už ani neviem, koľko sme toho vypili. Dúfam, že otec si nič nevšimol.

Hlava ju poriadne bolela. Mala pocit, akoby do nej niečo neustále udieralo. Ráno ledva vládala vstať a ísť do práce. Zamierila do zadnej miestnosti, v ktorej sa nachádzali zatiaľ nepoužiteľné časti novej expozície.

Očakávala, že múmia, ktorú mali čoskoro vystaviť v časti venovanej skôr menej významným predmetom, bude aj naďalej položená na tom istom mieste, kde ju predtým zanechala.

„To hádam nie. Kam ju vzali?“ hľadela miesto, kde ešte včera odpočívali tie staré kosti. Vedľa prepravnej debny ležalo akési telo, ale vôbec nepripomínalo múmiu. Podišla bližšie, akoby si chcela byť istá, že sa jedná o skutočnú mŕtvolu.

„To je predsa ten zberateľ, ktorý tu bol minulý týždeň. Nie, to nie je možné...on predsa nemôže byť...“ hľadela na krvavú stopu, ktorá sa tiahla od prepravnej debny. Z muža ostala len kostra, žiadne mäso a len minimálne množstvo krvi bolo rozmiestnené okolo neho. V rukách zvieral akýsi papierik, na ktorom sa jasne črtalo starodávne písmo. Stihla si všimnúť, že ide o nejaké zaklínadlo. Aspoň tak znel začiatok... Na tele pocítila nečakaný dotyk. Chcela kričať, ale nejaká ruka jej surovo zapchala ústa.

„Zomrieš, prišiel tvoj čas, ešte potrebujem jednu obeť,“ zvláštna reč, ktorú poznala len vďaka otcovi zaznela blízko jej ucha. Pomaly odtiahol ruku a obrátil ju k sebe. Zaujímala ho tvár svojej obete. Chcel vedieť z čoho načerpá silu.

„Zmiznite odtiaľto, mne sa nebudete vyhrážať!“ nazlostene mu odpovedala v jeho rodnom jazyku. Videla, že mu na tvári chýbajú ešte nejaké nedokončené miesta, na ktorých nebola zdravá pokožka. Mala hrozný strach, ale zároveň pociťovala aj niečo iné, oveľa silnejšie ako akékoľvek obavy.

„Ty? Ako je to možné? Čas sa zastavil. Prečo stále vyzeráš takto, ako v ten deň...Je tu s tebou aj Rick O´Connel?“ spomenul si na chvíľu, keď dostal jeden z tých najhorších úderov, ale zároveň si uvedomil, že ten muž, ktorý možno nemal takú veľkú moc ako on, získal niečo oveľa cennejšie. Evelin ho šla zachrániť, nebála sa o svoj život a ani na sekundu nezaváhala. Neuvedomil si, že vzala zo stola jeden z mečov, ktorý bol takisto súčasťou novej zásielky. Stále ešte nerozumela tomu, čo to má znamenať, ale nemienila sa nechať zabiť. Bola rozhodnutá s ním bojovať, pokiaľ to bude nutné.

„To bol môj starý otec, už dávno zomrel,“ pevne uchopila meč a pokúsila sa ho zastrašiť poriadnym zásahom. Ruka ju však prestala poslúchať. Ostala, akoby zamrznutá uprostred pohybu.

„Tak prešlo viac času, než som čakal. Unikol mi...“ Imhotep opatrne vzal meč. Pritom si dal záležať, aby sa nedotkol jej rúk. Vedel, že sa niekto blíži k dverám, preto sa nechcel dlho zdržiavať.

„Kto ste a čo vlastne chcete?“ pripomínal jej osobu z otcových kresieb, len si nemohla presne spomenúť, na ktorých presne sa nachádzal.

„Ty to nevieš? Nič ti nepovedali?“ pomocou svojej moci ju zdvihol. Cítila zvláštne napätie. Prechádzalo jej telom ako elektrický prúd, aj keď nemalo také ničivé účinky. Chcel to urobiť. Túžil po úplnom znovuzrodení svojho tela, ale stále váhal. Nie preto, žeby mal strach, alebo mu chýbala odvaha. Nemohol zabudnúť na tú chvíľu, keď bol odsúdený na zánik a len sa bezmocne prizeral ako tá druhá žena zachránila svojho manžela. Už vedel, že má pred sebou inú osobu, ale nepovažoval sa za hodného, aby ju mohol odsúdiť. Ona neukradla jeho vnútornosti. Nemal dostatočné oprávnenie, neotvorila predsa skrinku ani si neprivlastnila to, čo jej nepatrilo. Možno to nebola náhoda a on ju stretol kvôli niečomu inému. Nikdy nebol úplne bezcitný a kvôli láske dokázal spáchať aj hrozivé činy, ktoré ostatným pripadali ako šialenstvo. Skôr než sa stihol rozhodnúť, dvere sa otvorili.

„Pomóc, pomôžte mi!“ vykríkla zdesene. Pokúšala sa dostať späť na pevnú zem. Spomenula si, už vedela, koho má pred sebou... Staré príbehy ožili v jej myšlienkach.

„Imhotep, okamžite nechaj na pokoji moju dcéru!“ ani sa neobťažoval použiť jeho rodný jazyk. Bol rád, že má v rukách svoju zbraň, aj keď si nebol istý, či to pomôže.

„Ja sa ťa nebojím. Si len starý a bezmocný človek. Tvoj otec ma porazil, nie ty, Alexander,“ tentoraz bol pripravený sa nasýtiť. Ten muž preňho nič neznamenal. Ozval sa výstrel, ale jemu to vôbec neublížilo. Len to posilnilo jeho zlosť. Prestal sústrediť svoju pozornosť na Evelin. Kúzlo pominulo a ona sa opäť ocitla na zemi. Márne hľadala niečo, čím by ho mohla zastaviť.

„Nie, nechaj ho!“ pokúsila sa ho udrieť, ale nemalo to žiadny účinok. Odsotil ju od seba, spadla a udrela si hlavu do stolíka. Ostala bezvládne ležať na zemi.

Do miestnosti však vošli ďalší dvaja ľudia, ktorých zaujal hrozný krik a nezvyčajný buchot.

„Pán O´Connel, čo sa tu stalo?“ James sa sklonil k staršiemu mužovi, ktorý ledva vládal prehovoriť. Bol poriadne doráňaný.

„Otec, kde je Eve? Počul som ju kričať,“ zdesene prechádzal po uzatvorenej miestnosti. Nebolo možné, aby odtiaľ niekto unikol. Bolo to predsa až na štvrtom poschodí.

„Imhotep ju odtiaľto vzal. On to urobil....Imhotep má tvoju sestru...On nás nenávidí, chce sa pomstiť...Musíte ho zastaviť...“ odvetil s veľkými ťažkosťami.

Tak ďalšie miestečko na komentíky....

7. kapitola Bolesť spôsobená láskou (Utiecť)

pár : DM/LM 

incest

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

Riešenie problému s komentármi....

Pretože vám to s komentíkmi nejak nejde...rozhodla som sa dať sem aj alternatívny spôsob pridávania komentárov... čiže pod článok vhodím shoutboard, do ktorého môžete po prípade dávať...komenty....
tak to je všetko

1. kapitola Návrat strateného brata (Prekliaty...)

zdôrazňujem, že postavy z filmu múmia nepatria mne, len si ich požičiavam za účelom fanfiction.

Veková hranica tejto poviedky: od 18 rokov!!!

Pár: Evelin(vnučka Evelin O´Connelovej/Imhotep (pôvodný, čiže múmia) Joe O´Connel (brat Evelin)/James Horwick (archeológ)

Mladá žena pomaly zložila na zem všetky tašky s nákupmi. Trvalo dosť dlho, kým jedlo dopravili z najbližšieho mesta. Nedokázala pochopiť, prečo si jej otec Alexander O´Connel vybral pre život práve dosť odľahlé miesto. Zjavne mu to však neprekážalo. Písal si tie svoje knihy a vôbec ho netrápilo, čo sa stane s ostanými. Neustále rozprával o akejsi múmii, na ktorú musí dávať pozor. Ona to vôbec nepovažovala za vtipné. Neverila tým príbehom, ktoré jej odmalička rozprával. Imhotepa, najvyššieho veľkňaza, ktorý bol navždy prekliaty, považovala skôr za výplod fantázie nejakého nadaného umelca. Z múmiami pracovala bežne a žiadna jej pod rukami neožila. Nechápala otcov strach a obavy pred tajomnými pamiatkami starej civilizácie.

Za svojou prácou do múzea v Egypte musela dochádzať poriadne ďaleko. Napriek tomu sa nechcela nikam presťahovať. Otca nemohla nechať samého. Vzhľadom na jeho nechuť komunikovať s ostatnými ľuďmi.

Dlhšie tmavé vlasy mala zapletené do pomerne prísneho uzla. Nechcela, aby jej prekážali pri práci. Bola veľmi nešikovná a vždy sa niečím zamazala. Občas svojich spolupracovníkov privádzala do zúfalstva strašidelnými historkami, ktoré sa naučila od otca. Vedela veľmi dobre prerozprávať každý z príbehov, ktoré od neho počula. Všetci hovorili, že sa veľmi podobá na svoju starú mamu, možno preto jej vybrali meno...

„Evelin, to som ja. Neprivítaš svojho brata?“ svetlovlasý muž, ktorý sa za ňou rozbehol jej čoraz väčšmi pripomínal otca. Podobal sa naňho a práve to bol možno ten problém vďaka, ktorému bola medzi nimi neprekonateľná priepasť. Joe sa málokedy vracal domov a vždy, keď za nimi prišiel, otec si ho vôbec nevšímal.

„Konečne si prišiel. Dopadli tie vykopávky, dobre? Porozprávaj mi o svojich objavoch,“ poriadne ho vyobjímala a vybozkávala na obe líca. Takisto sa venovala aj jeho priateľovi Jamesovi, ktorý prišiel s ním. Vedela, že spolu žijú ako partneri a vôbec jej to neprekážalo. Chcela, aby bol starší brat šťastný. Chvíľu jej síce trvalo, kým si na to zvykla, ale napokon uznala, že nemá žiadny dôvod trápiť sa kvôli svojej orientácii.

„Nič vážne sme nenašli...len pár kúskov keramiky a akúsi poriadne zničenú múmiu...Vôbec sa mi to nepozdávalo, radšej som si z tej expedície nič nevzal,“ otcove príbehy ho dosť zasiahli, prekvapilo ho, keď našiel taký istý artefakt, ktorý mu predtým podrobne opísal. Našli sa aj zlaté nádobky s vnútornosťami, ale na tie tiež nesiahol. Postaral sa, aby sa dostali rovno do múzea.

„Ako sa ti darí? Dúfam, že sa tvoj otec nebude hnevať, kvôli tomu, že chcem sprevádzať svojho partnera?“ podozrievavo poznamenal James. Mal dlhšie tmavé vlasy a trochu plnšiu postavu, ale napriek tomu vzbudzoval sympatie a mal veľmi priateľskú povahu.

„Je veľmi tvrdohlavý, ale časom to snáď pochopí...musíte mu dať možnosť, aby sa trochu upokojil. Zatiaľ budete bývať v mojej časti domu. Tú mi nemôže vziať už sme sa vyrovnali,“ vtisla mu do rúk tašky s nákupmi.

„Áno, ja viem. Mne radšej odkázal dom v meste, aby som sa tu neukazoval,“ smutne odvetil Joe. Nezdôveril sa jej z tým, že ho musel predať kvôli svojej hráčskej vášni. Ani James ho nedokázal udržať na uzde. Kvôli tomu dokonca medzi nimi došlo takmer k rozchodu. Joe sa však včas spamätal a získal si späť dôveru svojho partnera.

„Chlapci, ponáhľajte sa. Predpokladám, že večera ešte vôbec nie je hotová,“ súrila ich, aby neboli zbytočne dlho vonku. Chcela otca trochu spracovať, kým sa dozvie, že jeho syn sa opäť rozhodol navštíviť rodný dom.

„To nevadí, Eve. Ja viem veľmi dobre variť, pokojne sa na mňa môžeš spoľahnúť,“ ponúkol sa James. Z ich dvojice sa práve on staral o kuchyňu. Občas svojho partnera prinútil, aby mu niečo nakrájal, ale k príprave jedál ho zásadne nepúšťal.

„Si poklad...naozaj ti budem vďačná. Dnes sme v práci nosili dosť ťažké debny... Priniesli nám aj novú zásielku. Myslím, že je to tá múmia, o ktorej si mi práve rozprával. Vraj ju zariadia k nejakému novému komplexu pamiatok...“ tvár tej bytosti bola taká zvláštna...vyzeralo to, akoby bol predtým mumifikovaný, ale zároveň niesol na sebe zvláštne stopy, akoby ho niečo, alebo niekto roztrhalo a požieralo zaživa.

„Neviem, sestrička. Ja z toho nemám vôbec dobrý pocit. Radšej sa toho nedotýkaj. Nezabúdaj, že niektoré z nich sú prekliate. Čo ak ťa v noci prepadnú,“ pustil tašky z oboch rúk a zvalil ju na zem.

„Prestaň, Joe. Zašpiníš mi šaty. Musím sa ho dotýkať, je to moja práca,“ odtláčala ho od seba. Cítila horúčavu sálajúcu z rozpálenej zeme. Zúfalo túžila po troche tieňa, po náročnom dni. Joe ju pustil, keď vo dverách zazrel otca. Ich pohľady sa stretli, ale ani jeden z nich nevenoval tomu druhému viac pozornosti, než bolo treba.

„Eve! Práve volali z múzea. Vraj tam našli mŕtveho nejakého strážnika...Mala by si dať výpoveď. Čo ak to urobil on?“ v jeho hlase zaznievalo rozrušenie.

„Ocko, to je predsa príšerné. Čo sa mu stalo?“ Evelin ako vždy ignorovala jeho pokusy o oživenie tých dávnych príbehov.

„Neviem, vraj dostal infarkt, ale to nie je isté... podľa všetkého ho niečo prenasledovalo.... To teraz nie je dôležité. Títo dvaja páni tu nemajú čo hľadať. Ak ich nevyhodíš ty, urobím to ja,“ bez váhania na nich namieril zbraň.

Klub tehotných: 2 Slizolinov potomok

Varovanie: krátke, Harry trochu iný ako zvyčajne...

Pred 7 mesiacmi...

„Čo to robíš, Potter?“ najmocnejší čarodejník sebou prudko trhol, keď zacítil ako sa okolo neho omotali pevné povrazy. Prišiel čas, keď sa ho Vyvolený prestal báť a nadobudol dostatok vedomostí, aby ho mohol prekvapiť.

„Ty to nevieš...prišiel som načerpať trochu ľudského tepla a mám pre teba prekvapenie, ktoré sa ti určite nebude páčiť...“ roztrhol jeho habit tak, aby odhalil hlavne zadnú časť tela. Vyvolený a primkol bližšie k nemu. Chcel, aby cítil jeho vzrušený penis, aby si uvedomoval, čo sa medzi nimi čoskoro stane. Vedel, že veľmi riskuje. Ak by sa Temný pán náhodou oslobodil určite by neváhal a opäť by sa ho pokúsil zabiť. Práve to mu prinášalo sladké vzrušenie z blížiaceho sa nebezpečenstva. Prstom prenikol do jeho lákavého otvoru. Tak veľmi ho chcel ponížiť a vidieť prosiť toho neľútostného vraha. Vzal mu všetkých, ktorých miloval.

„Zabijem ťa, Potter,“ zasyčal Temný pán. Prudko sa napol, keď pocítil ako prst preniká stále hlbšie. Nebolo to príjemné, lebo Vyvolený ho ničím nenavlhčil.

„Áno, raz možno, áno,“ tlmene zašepkal chlapec. Okamžite pridal ďalší prst...nechcel už dlho čakať, ale rád sa s ním trochu pohral. Napokon akúkoľvek ďalšiu prípravu úplne zavrhol. Penisom vstúpil do neprebádaného miesta. Na chvíľu privrel oči a pevne sa primkol k svojej obeti. Nechcel myslieť naňho, zatváral oči pred skutočnosťou... Prenikal do jeho tela stále rýchlejšie a cítil čoraz väčšiu slasť. Temný pán naviedol jeho ruku na svoj penis. Nenávidel ho, ale chcel si aspoň trochu užiť ich vzájomné spojenie.

„Toto si chcel...však, aby sme boli...ako jeden celok,“ dychčal Harry. Ledva vládal niečo povedať. Najradšej by sa úplne nechal pohltiť činnosťou, ktorú vykonávali.

„Rozviaž ma...urob to...“

Súčasnosť...

„Chcem, aby ste mi priviedli otca dieťaťa! Čoskoro sa narodí. Chcem, aby bol tu,“ rozčúlene zasyčal Temný pán. Poriadne si podal všetkých smrťožrútov. Nedokázal pochopiť, ako mohli nechať Pottera uniknúť zo sídla zla. Najviac zo všetkých si to odniesol Severus. Kvôli výsledkom testov, ktoré mu priniesol musel zvládnuť poriadne silné dávky mučenia. Ani to mu však neprinieslo uspokojenie. On nenávidel deti. Neznášal ich plač, krik a už vôbec nemal chuť sa hrať s nejakým malým usmrkancom. Chcel potrestať všetkých, ale hlavne chlapca, ktorý mu to urobil.

Temný pán, najmocnejší a najkrutejší čarodejník nosil v sebe dieťa Vyvoleného.

„Môj pane, privedieme ho k vám...živého, ak si to želáte,“ Lucius si utieral krv, ktorá mu stekala po brade a radšej sa neodvážil ani zdvihnúť hlavu, aby zas nemusel čeliť pánovmu prútiku.

„Rozhodne nechcem, aby ste ho zabili, Lucius. Chcem ho tu mať hneď... vstávajte a okamžite ho nájdite. Inak budem musieť vyvodiť dôsledky, ktoré sa vám nebudú vôbec páčiť,“ zablyslo sa zelené svetlo a smrťožrút, ktorý nahlas zíval padol rovno na Luciusa. Ďalší hneď nasledoval za ním. Opovážil sa pomyslieť nato, že jeho pán začína až príliš priberať. Bruško, ktoré mal sa rozhodne nedalo prehliadnuť. Kvôli tomu dokonca nemohol priamo bojovať proti rádu. Obáva sa prezradenia tohto tajomstva.

„Nech mi škriatkovia prinesú niečo nealkoholické...trebárs pomarančový džús...“ prikázal im Temný pán. Bol poriadne smädný, ale zároveň súrne potreboval na záchod. Dieťa mu riadne tlačilo na mechúr.

„Áno, ako poviete. Všetko bude tak, ako si želáte...“ Lucius sa odplazil z dosahu svojho pána. Neodvážil sa ani upraviť si rozstrapatené vlasy. Bol úprimne rád, že domáci škriatkovia budú mať Lorda na starosti celý deň.

***

„Počul som, že ma súrne hľadáš? Kvôli mne dokonca zo sídla odišli takmer všetci tvoji služobníci,“ chlapec zo seba opatrne zhodil neviditeľný plášť. Už nemal žiaden dôvod na

zatajovanie svojej prítomnosti.

„Okamžite, poď sem, Potter! Mne neujdeš,“ Temný pán nahnevane mávol svojím prútikom.

„Nemienim sa nikam ponáhľať. Prišiel som za tebou, lebo chcem, aby sme na nášho syna dávali pozor obaja. Vyhral si, budem tu s tebou,“ podišiel bližšie k nemu a vášnivo ho pobozkal.

„Ako vieš, že práve to chcem?“ Temný pán z neho netrpezlivo stiahol habit.

„Náš syn určite potrebuje oboch rodičov. Ty to vieš najlepšie, aké to je vyrastať bez nich...“ pripomenul mu chladne. Váhavo sa k nemu viac prisunul. Chcel vnímať jeho silu a ochranu, ktorú mu mohol poskytnúť. Už viac nemusel mať strach, že bude musieť proti nemu bojovať. Boli navždy spojený, tvorili jedinú bytosť.

Koniec

2. kaptitola Ty chceš zmeniť zlo? (Šifra)

Varovanie: rape, slash od 18 rokov, femslash medzi osobami ženského pohlavia...čiže pozor, pozor...

„Vedel som, že s ním mám toho veľa spoločného...Je to môj život...moja krv... Tvoje informácie si dôkladne overím. On sa to však nesmie dozvedieť. Ak zistím, že si ma sklamal a tvoje ústa opäť vyriekli niečo nevhodné, zaplatíš životom. Čo sa týka tvojho brata môže tu byť s tebou. Harry by mal mať nejakú spoločnosť vo svojom veku...Ty budeš mať odteraz jednu úlohu na viac. Keď za tebou prídem budeš poslúchať a urobíš všetko, čo ti prikážem. Teraz ti pripomeniem, kde je tvoje miesto...Crucio...“

stále viac znásoboval kliatbu. Chcel ho počuť kričať, ale on to odmietal. Nevydal zo seba ani hláska. Len sa nekontrolovateľne triasol a zatínal päste. Nahé telo mal poriadne ubolené. Mňa nezlomíte, môj pane.

S potešením sa díval na jeho trpenie. Spôsobovalo mu to radosť a tešil sa z každého náznaku výkriku. Napokon sklopil prútik a nechal ho ležať na zemi. Poslovia zlých správ by mali umrieť, ale nebol si istý, či je to vlastne až také zlé. Obliekol si habit a ľahostajne opustil miestnosť. Jeho myseľ sa obracala k tomu najcennejšiemu pokladu, ktorý vlastnil.

Temný pán čoraz viac myslel na telo svojho mladého priateľa. Na intímne chvíle, ktoré boli určené len preňho. Chlapec sa musel na jeho príkaz vyzliecť a nechať ho, aby sa naňho mohol dosýta vynadívať. Takisto mal povinnosť, ktorá sa Temnému pánovi veľmi páčila. Chcel ho vidieť na kolenách a vychutnávať si jeho hebké pery na svojom penise. Spomínal na chvíle, keď ho učil ako v ňom vyvolať rozkoš. Čakali ho však oveľa vážnejšie problémy, vzbura obrov, odpor fénixovho rádu a mnohé iné ťažkosti. Kvôli tomu si však nechce odoprieť pozornosti svojho mladého zajatca.

Zamieril do cely s novými väzňami. Chcel ich vypočuť sám a dozvedieť sa čo najviac o ďalšom postupe svojich nepriateľov. Okamžite si vybral tmavovlasého muža, ktorý bol priviazaný na úzkom stole.

„Ako sa voláš?“ schmatol ho za dlhšie vlasy a pritiahol jeho tvár k sebe.

„To vás nemusí zaujímať,“ odvrkol zhnusene. Cítil ako mu ruka Temného pána ohmatáva určité časti tela. Tentoraz mu však nešlo o žiaden sexuálny zážitok. Chcel len zistiť v akom je stave a ako dlho vydrží mučenie.

„Nesprávna odpoveď. Crucio,“ s potešením opäť použil prútik. Muž vykríkol a vzoprel sa v reťaziach.

„Chcete rýchlo poznať všetky odpovede, aby ste mohli zas ísť do postele s tým hnusným zradcom Potterom. Urobíte sa do jeho zadku, všakže? Nič vám nepoviem... moje meno pre vás nemusí byť dôležité,“ odvrkol tvrdohlavo. Dúfal, že všehodžús tak skoro nevyprchá a jeho podoba ostane zatiaľ neodhalená.

V očiach Temného pána sa zjavil hnev. Prechádzal do celého tela ako mrazivá vlna bolestného poznania. Prejavil sa ďalším skúseným pohybom prútika. Vyšľahlo z neho červené svetlo. Muž zvrieskol od silnej mučivej bolesti. Plamene mu oblizovali ruky aj tvár. Celé telo bolo ako v ohni.

„Neodvažuj sa čo len spomenúť meno toho chlapca. Harry Potter je pre teba nedotknuteľný...“ chcel ho zabiť, ako otravnú muchu, ktorá sa odvážila špiniť to najdrahšie, čo mu ostalo. Radšej si však zvolil pomalé mučenie všelijakými možnými spôsobmi.

Muž prudko vykríkol, keď cítil, že jeho maskovanie prestáva účinkovať. Rýchlo sa menil, na človeka, ktorým bol v skutočnosti. Chlapec s ryšavými vlasmi a pehavou tvárou sa rozčúlene napínal v reťaziach.

„Ronald Weasley... predpokladám, že si sem prišiel zachrániť Grangerovú... To bolo od teba neskutočne hlúpe. Povedzme, že moji smrťožrúti sú ako nekontrolovateľný živel a majú dosť vysoké požiadavky. Mrzí ma to, ale asi ťa pred nimi neochránim...“ posmešne si ho prezeral zo všetkých strán.

Vedel, že Harry má k svojím priateľom vybudovaný zvláštny vzťah. On sám tomu nerozumel. Nikdy sa nespoliehal na iných. Tie najdôležitejšie veci si nechával vždy len pre seba. Dokonca ani svojim najvernejším úplne nedôveroval. Neustále ich podroboval skúškam.

„Kde je? Čo ste s ňou urobili!“ pokúšal sa krotiť intenzitu svojho hlasu. Netúžil po ďalšom mučení.

„Netuším, Weasley. Netuším, ktorý smrťožrút dnes vyhľadal jej služby...Môžem ti povedať, len toľko, že sa mi zatiaľ nikto nesťažoval,“ na tvári temného pána sa rozhostil akýsi zvláštny úškľabok len vzdialene pripomínajúci úsmev.

„Ty mi povieš, všetko, čo vieš o plánoch profesora Dumbledora. Prečo ťa sem poslal? Viem, že sám by si nenabral odvahu prísť sem. Ako si prelomil ochranu Temného sídla. Hovor, Weasley...Mučenie ti asi nespôsobuje veľkú bolesť... tak radšej zavolám jedného z mojich verných. Fenrirovi Greybackovi sa ryšaví veľmi páčia....“ vyčaroval si pohodlné kreslo a pohodlne sa usadil.

„Ja nič neviem...On ma sem neposlal...nie...“ zajačal Ron.

„Si len hlúpy chlapec. Mne nemôžeš klamať,“ dvere na cele sa otvorili a privolaný pomaly vstúpil dnu.

„Môžem ho zožrať, môj pane. Je to pre mňa česť skoncovať s tým zradcom krvi,“ v očiach vlkolaka sa zjavil lačný výraz divokej šelmy.

„Nie, Fenrir. Zatiaľ to nebude potrebné, ale mal by si vedieť, že tuto Weasley, je ešte stále úplne nedotknutý. Bolo by kruté nechať ho zomrieť a nedopriať mu ani trochu rozkoše,“ chladnokrvne odvetil Temný pán. Pokynul vlkolakovi, aby pristúpil bližšie k svojej obeti.

„Ty si sa rozhodol klamať Lordovi Voldemortovi... za svoju odvahu predsa musíš byť odmenený, ale ak mi všetko povieš...pošlem ho preč...je to len tvoja voľba, Ronald,“ vedel, že toto ho určite zlomí. Závidel mu, že on nemal problém si získať dôveru jeho syna. Veľmi rýchlo sa s ním zblížil. Temnému pánovi však kládol odpor a odmietal ich vzájomné spojenie.

„S tejto miestnosti už živý nevyjdem, ale s vami nikdy nebudem spolupracovať. Nič sa nedozviete!“ zdesene vykríkol, keď videl ako si vlkolak stiahol zvyšky svojho odevu a začal sa k nemu približovať.

Chlapec vykríkol vo chvíli, keď do jeho nepripraveného zadku vkĺzol dosť veľký penis. Do očí mu vyhŕkli slzy, keď pocítil objatie vlkolaka. Fenrir mu zaťal pazúry do bledých bokov a rytmicky začal prirážať do jeho tela. Ron nariekal, ale neprosil. Len nenávistne hľadel na Temného pána.

***

„Poslal ma preč, ako nejaké bezmocné malé decko!“ Harry zúrivo kopol do navŕšenej kopy kníh. Zúrivo sa prechádzal po izbe a rozhadzoval všetko, čo mu prišlo pod ruku. Nemohol sa zbaviť myšlienok na to, čo všetko teraz robia smrťožrúti s Hermionou. Zelené oči boli plné hnevu a odporu. Takisto sa bál aj o svojho učiteľa. Čo s ním Voldemort urobí? Na to radšej nechcel poznať odpoveď.

„Nenávidím ťa Tom, počuješ? Táto izba mi je odporná, rovnako ako ty. Nenávidím ťa, Tom! Si len odporný zvrhlý vrah,“ zúrivo kopal do darčekov, ktoré ležali neotvorené na zemi. Chcel zničiť všetko a nič mu nepripadalo dosť vzácne, aby si to mohol nechať. Cítil, že sa niečo deje. Jazva mu pulzovala oveľa silnejšie, rovnako ako vždy, keď sa pán chystal niekoho zabiť.

Poddal sa tomu náhlemu volaniu a napriek zákazu vybehol z izby. Dvere neboli zamknuté tak s tým nemal žiadny problém. Zo sídla však odísť nemohol. Držala ho tam vôľa Temného pána. Za dverami vedúcimi do mučiarní cítil narastajúcu magickú energiu. Počul hlas, ktorý tak dôverne poznal. Bez váhania siahol rukou na kľučku. Nemohol sa dostať dnu... Búchal na dvere a kričal čoraz hlasnejšie... Napokon sa mu podarilo prelomiť to jednoduché zaklínadlo. Prebehol okolo tmavých ciel a nezadržateľne sa blížil k Temnému pánovi. Naskytol sa mu pohľad na zmietajúceho sa Rona a Greybacka, ktorý si s ním bez najmenších problémov užíval. Chlapcovi po stehnách a bruchu stekala krv z otvorených rán.

„HARRY, pomôž mi,“ keď videl prekvapenie a zdesenie na priateľovej tvári, vedel, že on s tým nemá nič spoločné a nikdy by sa na to nedokázal dívať.

„Zmizni od neho, lebo ťa zabijem!“ rozčúlene vykríkol Harry. Chcel sa vrhnúť na Greybacka hoci aj holými rukami... Nemal prútik, ale to nemohlo zastaviť jeho hnev.

Temný pán vstal a rýchlo si privinul k sebe svojho chlapca. Pevne ho držal okolo pása a ťahal do bezpečnej vzdialenosti. Znehybnil ho pomocou zaklínadla, aby sa mu prestal vzpierať.

„Prenechávam ti ho, Fenrir. Rob si s ním, čo uznáš za vhodné, ale nezabíjaj ho. Zatiaľ ho ešte budeme potrebovať,“ zdvihol do náručia svoje bremeno a pomaly opúšťal mučiareň. Vedel, že Harry nesmie chodiť na toto miesto. Len ho to zbytočne popudzovalo proti nemu.

Pusti ma, ty vrah... okamžite ma pusti... Harry si prial, aby ho okamžite nechal na pokoji. Chcel pomôcť Ronovi zbaviť sa tej príšery. Nemohol však urobiť vôbec nič. Temný pán ho odniesol preč a vôbec nezamieril do jeho izby. Zamieril do svojich súkromných komnát s rozrušeným chlapcom, ktorý nedokázal bojovať zo znehybnením. Harry tam už bol niekoľkokrát a vždy sa mu vzpieral. Nechcel dokonca ani pokojne sedieť na posteli. Spálňa Temného pána bola celkom pekne zariadená...až na výber tmavých farieb sa jej nedalo nič vytknúť. Nábytok bol trochu skromnejší a nachádzali sa tam len tie najpotrebnejšie veci, ale inak sa dalo povedať, že je pomerne útulná a prešla viacerými zmenami. Temný pán nechcel, aby sa tam jeho obľúbenec cítil ako na pohrebisku.

Zložil ho na na svoju posteľ. Bola dostatočne veľká a pohodlná, aby sa na nej mohli pokojne vyspať dvaja ľudia. Zelené povlečenie z jemného materiálu, bolo príjemné na dotyk.

„Nauč sa poslúchať... mňa nemôžeš len tak ľahko oklamať. Weasley a Grangerová nie sú vhodnými priateľmi pre teba,“ zrušil zaklínadlo, aby sa Harry mohol voľne pohybovať.

„Nechcem tu byť s tebou! Ty si naozaj len odporný vrah. Ako si mu to mohol urobiť? Ako si to mohol dovoliť? Nenávidím ťa... neostanem tu s tebou,“ zo zelených očí priam prúdil hnev. Chlapec bol očividne ešte viac nahnevaný, ako pred chvíľou, keď rozbíjal veci vo svojej izbe.

„Áno, ja viem, Harry. Tá tvoja nenávisť nás spája pevnejšie ako čokoľvek iné. Som v tvojej mysli, snoch a dokonca s tebou zdieľam aj hnev a radosť. Ty nemáš kam uniknúť. Predo mnou sa neschováš ani keby si bol veľmi ďaleko odtiaľto,“ dlhým prstom majetnícky prešiel po jeho tvári. Harry sa odtiahol a pokúsil sa opustiť posteľ. Temný pán ho však surovo schmatol a nedovolil mu to.

„Daj preč tie ruky!“ nahnevane vykríkol tmavovlasý chlapec. Nechcel, aby sa ho dotýkal.

***

„To je príšerné, pozrite sa akú mi dal známku.... Mám H,“ ryšavá Chrambromilčanka neveriacky civela na pergamen, na ktorom mala napísané hodnotenie za domácu úlohu. Olive bola vzdialenou sesternicou Ginny a do školy začala chodiť len nedávno. Predtým mala domácu výuku, a preto nemala ani poňatia o situácii na Rokforte.

„Nič si z toho nerob. Snape ľuďom z našej fakulty vždy zhoršuje známky...Určite si to ani neprečítal,“ chlácholivo sa prihovárala svojej sesternici. Bola v rovnakom ročníku ako Harry, ale stále sa cítila dosť neistá. Zaradenie do nie príliš najvhodnejšej fakulty ju úplne vyviedlo z miery. Stále sa s ním nedokázala vyrovnať.

„Áno, ale to sa ma veľmi netýka...Zabudla si, že som v Slizoline...Ešte k tomu ostanem aj po škole s tým hadom... O chvíľu budem musieť ísť za ním....Správa sa ku mne, akoby som prišla z nejakého liečebného ústavu...“ podráždene hodila na zem učebnicu. Zrejme to bol dôvod, kvôli ktorému nesúhlasila s jeho hodnotením.

„Prepáč, vôbec som si to neuvedomila. Naozaj ma to mrzí... Nevšímaj si ho. Možno viem, čo mu prekáža... Trochu sa podobáš na matku Harryho Pottera. Vlastne, ak by som mala byť presná vyzeráš, ako dvojníčka... Bez okuliarov by si vyzerala presne ako ona,“ už dlhšiu dobu jej chcela ukázať album, ktorý si nechala po zmiznutí svojho priateľa. Nedokázala sa však k tomu odhodlať. Nalistovala stranu, na ktorej sa nachádzali fotky zo školských čias. Z obrázka im mávala mladá verzia Lily Evansovej a spokojne sa usmievala.

„To nie je možné...naozaj sa na ňu podobám, ale ako je to možné...“ znepokojene si obzerala tú fotografiu.

„Vidíš a keď jej primaľujeme okuliare...bude to ešte viac desivé...“ pomocou brka ich dokreslila na jednu z detailnejších fotografií.

„Škoda, že tu nie je Harry. Možno by ho to tiež zaujímalo. Mrzí ma, že som sa s ním nestihla zoznámiť,“ po pridaní okuliarov bola podoba takmer dokonalá. Okrem pár malých detailov, ktoré predstavovalo znamienko na líci a drobnej jazvy nad pravým okom neexistovala takmer žiadna odlišnosť.

„Aj mne hrozne chýba...takisto aj Ron a Hermiona...všetci sú preč. Dokonca aj Tonksovú uniesli...Lupin je z toho úplne hotový...“

„Snáď budú v poriadku. Istotne ich všetci neúnavne hľadajú,“ nespokojne poznamenala Olive. Vedela, že jej čas sa kráti a nechcela meškať.

„Určite, ale ty si naozaj dávaj veľký pozor. Harryho mamka s ním chodila do školy...možno preto si ťa tak priveľmi všíma. Radšej ho zbytočne neprovokuj,“ vážne odvetila Ginny.

„Jasné, budem slušná a pokúsim sa odtiaľ dostať, čo najskôr...“ neochotne vykročila k podzemným žalárom.

XXX

„Nie, prestaňte!“ vykríkla pridusene. Inštinktívne chcela dať kolená k sebe, ale nemohla to urobiť. Bola priviazaná k posteli. Cítila ako sa niekto dotýka jej nahého tela. Bozky prešli z pier na krk a ruka majetnícky pohladila bruško a zamierila do intímnych partií. Cítila na sebe váhu cudzieho tela. Na prsiach ju šteklili dlhšie vlasy. Šikovný jazyk prenikol do jej otvoru. Ruky tej osoby ju naďalej dráždili a vynucovali si akúkoľvek priaznivú reakciu.

Tonksová otvorila oči a začala sebou prudko mykať. Neskôr však úplne prestala z akoukoľvek obranou. Putá sa jej vždy zaryli do kože a nemohla poriadne dýchať. Musela ostať pokojne ležať. Pohľad na osobu, ktorá si od nej práve vynútila pár hlasných vzdychov bol viac než desivý.

„Bellatrix!“ zrevala rozhorčene. Desivá smrťožrútka nahradila svoj jazyk prstom a pritisla sa bližšie k nej. Prisala sa na jej pootvorené pery. Cítila vlhkosť, ktorá bola predzvesťou vzrušenia obete.

Klub tehotných: 1. Nečakaná správa

Varovanie: temné, depresívne, tragické...

Lucius Malfoy rozrušene klopal prstami po stole. Rukou prechádzal po svojom bruchu. Už nebolo až také ploché ako v minulosti, ale to nebol až taký veľký problém. Jedlo mu akosi chutilo omnoho viac a myslel si, že kvôli tomu trochu pribral. Po návšteve rodinného lekára mal chuť zoslať na všetkých škriatkov cruciatus. V horšom prípade by ich požiadal o poriadne plný tanier výdatnej polievky. Mal hroznú chuť na knedličky, čokoládu a zároveň aj ovocie. Najradšej by to všetko skombinoval s chrumkavým pečivom.

Nesmelé klopanie na dvere ho prinútilo zdvihnúť zrak od stránok Denného proroka. Do pracovne vošiel tmavovlasý chlapec. Oblečený v habite chrabromilského metlobalového družstva. V rukách držal zlatú strelu a tváril sa dosť podráždene. Nedokázal pochopiť prečo musel akurát hneď po zápase siahnuť po neviditeľnom plášti a spolu s Dracom odísť do ich domu. Svetlovlasý aristokrat sa s ním predsa rozišiel pred niekoľkými týždňami.

„Lucius, potrebuješ niečo?“ zelené oči sa upreli na odhalené telo. Lucius si poriadne nezapol oblečenie a zjavne mu neprekážalo, že to vidí aj jeho syn.

„Otec, si v poriadku?“ domáhal sa odpovede aj Draco.

„Nie, vôbec sa necítim dobre. Som totiž tehotný. Ja v tomto veku a okrem toho s týmto faganom,“ ukázal vychádzkovou palicou na tmavovlasého študenta. Ruka sa mu trochu triasla, ale ako vždy mieril presne.

„To nie!“ zdesene vyjachtal Potter.

„Ale veď ty nie si žena. To naozaj nechápem. Obaja sme muži...teda pokiaľ viem...“ žmolil v rukách strelu a začínal vážne pochybovať o pohlaví svojho partnera. Poriadne očervenel a rozpačito hľadel na Draca. Ten sa takisto nezmohol na slovo.

„Samozrejme, že som muž. Čarodejníci môžu za určitých okolností otehotnieť, ale stáva sa to len veľmi zriedkavo,“ zavrčal urazene. Pokynul obom, aby si k nemu sadli.

„My dvaja budeme mať dieťa. To je predsa skvelé,“ opatrne mu položil ruku na brucho. Chcel ho pobozkať, ale svetlovlasý muž sa znechutene odtiahol. Práve tieto nežnosti ho dostali do takej zložitej situácie. Prvý raz niekomu dovolil, aby doňho vstúpil a hneď to dopadlo katastrofálne.

„Áno, iste. Temný pán by nám mohol ísť za krstného otca,“ ironicky poznamenal Lucius.

Radšej ani nechcel pomyslieť na možné komplikácie, ktoré sa spájali s týmto stavom. Vedel, že veľké brucho asi len veľmi ťažko dokáže ukryť a Temný pán by musel byť slepý, aby si nevšimol tehotného smrťožrúta.

„Drahý, nejako to vyriešime. Vieš, že ja som sa s tebou rozísť nechcel. To bolo tvoje rozhodnutie,“ pritúlil sa k nemu. Chcel ho chrániť za každú cenu.

„Obávam sa, že bude lepšie, keď sa tej myšlienky vzdáme. To dieťa sa nemôže narodiť. Temný pán by ho aj tak zabil... Nemáme inú možnosť. Nezatajil som to pred tebou, lebo Dumbledore o tom vie. Vyhrážal sa mi, že ti to aj tak povie, ak budem konať bez tvojho vedomia,“ zamračene odložil palicu

„Nie to ti nedovolím! Je to aj moje dieťa...“ šokovane vyhŕkol Harry. Pevne objal Luciusa. Pritisol sa k nemu, akoby ho chcel chrániť.

„Otec, nie... stratil som matku, ako si vôbec môžeš myslieť, že dovolím, aby si zabil môjho súrodenca!“ podráždene vyprskol Draco.

„Budem sa o teba starať. Ochránim ťa pred všetkým. Niečo už vymyslíme, aby to nezistil. Nevzdávaj sa ho...nie...to nesmieš...“

„Musím si to poriadne rozmyslieť. Vráťte sa do školy, obaja!“ prikázal im rozrušene.

***

„Pán Potter, východ z učebne je na opačnej strane,“ chladne mu oznámil profesor Snape. Všimol si, že chlapec je z nejakého neznámeho dôvodu rozrušený. Rozprával len málo a vôbec sa s ním nehádal. Akceptoval akúkoľvek kritiku a vôbec nevenoval pozornosť zvyčajným provokáciám svojho profesora.

„Ach, áno... ja viem,“ odvetil rezignovane. Hrozne sa bál, že Lucius obetuje život ich dieťaťa. Nemohol sa s ním spojiť ani ho navštevovať. Zakázal mu akýkoľvek kontakt. Dokonca nechcel doma vidieť ani svojho vlastného syna.

„Mali by ste si dávať lepší pozor. Temný pán už počul o vašej nehode... Všade sa o tom hovorí, že slávny Harry James Potter oplodnil jedného z popredných členov smrťožrútskej komunity... Výborne, to sa vám naozaj podarilo. Človek by neveril, čo dnes dokážu pätnásťročné decká?“ uštipačne sa uškrnul.

„Odkiaľ to viete?“ chlapec ostal zarazene stáť.

„Z novín, Potter. Niekto si musel vypočuť váš rozhor. Je to všade...úplne všade...Lucius sa musí skrývať a vy odtiaľto nevystrčíte nos,“ zjavne sa veľmi dobre zabával. Chcel mu tým trochu zraziť hrebienok a trochu ho potrápiť. Nebolo preňho väčšej radosti ako vidieť ho trpieť. Aj keď ho možno istým spôsobom chránil, rád ho nechával v neistote.

„Chcem ho vidieť. Ja viem, že je to moja vina, ale ja to potrebujem. Čo to nechápete? Je to moje dieťa!“ vyprskol podráždene.

„To nie je moja starosť. Varoval som Luciusa, aby nebral do postele také nafúkané decko, ale on ma neposlúchol. Chcem, aby ste šli na ďalšiu hodinu. Pohnite sa, čoskoro začína,“ vyprevadil ho z učebne.

***

O 12 MESIACOV...

Tmavovlasý chlapec držal na rukách svoju maličkú dcérku. Mala svetlé vlasy a bola pomerne bledá ako Lucius. Rozkošný nosík a zelené očká pripomínali, že aj on je otcom dieťaťa. Spolu s Dracom sa snažili zabezpečiť ochranu zvyšku rodiny. Temný pán sa nevzdal myšlienky na vraždu smrťožrúta, ktorého považoval za zradcu. Podarilo sa im ho zastaviť. Harryho si myslel, že všetko bude v poriadku a dokáže byť opäť šťastný. To, čo našiel v podzemných častiach Malfoy Manor mu však úplne vyrazilo dych. Lucius bol mŕtvy už niekoľko týždňov a o dieťa sa starali domáci škriatkovia. Harryho to hrozne zasiahlo. Chcel ho mať pri sebe, milovať sa s ním a tešiť sa, z každého nového dňa. Draco odišiel zo svojou novou priateľkou a on ostal sám so svojím dieťaťom. Napriek tomu, že mu sľuboval pomoc aj prístrešie. Nechcel to prijať. Nezniesol by závislosť od niekoho iného. Rozhodol sa nájsť si vlastnú cestu.

„Lilien Malfoyová, moja dcérka...prečo sme neprišli skôr? Tvojho otca som miloval, aj keď som mu to nikdy nestihol povedať,“ položil kvety na miesto posledného odpočinku svojho manžela.

„Maj sa dobre, láska moja... Čoskoro dostaneš nové kvety...krajšie ako sú tieto...“

vedel, že je tam niekde...nie za závojom ani v zrkadle, ale v jeho srdci.

KONIEC

Klub tehotných, Výsledky

Tak máme tú víťazov a kandidátov na jednorázovky. Temný pán s Luciusom Malfoyom zvádzali dosť tesný boj a niektoľkokrát sa vystriedali na prvej priečke. Dokonca aj v posledné dni hlasovania to vyzeralo všelijako. Tak naši víťazi budú postupne súčasťou jednorázoviek. Ako prvá bude nasledovať samozrejme tá s víťazom. Každý týždeň snáď pribudne jedna.

na 4. mieste Tonksová (pomerne dobré umiestnenie)
5. miesto Draco Malfoy
a 6. Albus Dumbledore

12. kapitola Dickersonov pád 2. časť Luciusova

V tejto kapitole sa vyskytujú erotické scény a slash. Čiže pozor ľudia... boli ste varovaní a keď chcete pokračovať... tak vám oznamujem, že veková hranica je od 18 rokov.

Chlapec sa zdesene odťahoval od svojho nového pána. Začínal ľutovať, že šiel na záchod sám bez svojich priateľov. Nemohol predsa tušiť, že Slizolinčania si tam naňho počkajú. Tvár Temného pána bola presne taká, akú im opísal Harry Potter. Tentoraz sa na nej dokonca odzrkadľovala žiadostivosť a potláčaná sexuálna túžba.
„Nemôžem viac čakať. Mal by si byť potrestaný za takéto dlhé trápenie svojho pána, ale tentoraz budem milosrdný. Ponúknem ti všetko, čo len budeš chcieť, výmenou za tvoju podporu. Chcem ťa mať na svojej strane. Deliť sa s tebou o každé víťazstvo. Nezabúdaj, že mňa nemôžem odmietnuť, Clark. Nie som ako iný a ty dnes budeš môj za každú cenu. Ak sa odvážiš vzdorovať bude to veľmi bolestivé, ale to zrejme chápeš,“ bledé prsty mu prešli po tvári a jemne začali skúmať jeho telo. Tá košeľa, ktorú mu nechali sa mu veľmi pozdávala. Bolo príjemné môcť si ho vyzliecť tak rýchlo.
„Pane, prestaňte. Mne sa páčia dievčatá. Nie som gay,“ otrávene odvetil chlapec. Zdesene si pritiahol nohy k sebe. Nechcel, aby ho videl nahého.
Bál sa, bol priveľmi vystresovaný a nezniesol jeho dotyky. Začal sa triasť, úplne zbledol a rýchlo vyskočil z postele. Silné zaklínadlo, ho však nemilosrdne pritiahlo späť. Ruky Temného pána ho pevnejšie zovreli.
„Poslúchaj, Clark, moja trpezlivosť má tiež svoje hranice,“ cítil pulzovanie svojho penisu. Chcel si svojho vysnívaného chlapca vychutnať a neponáhľať sa priveľmi, ale on mu to len sťažoval. Bez milosti mu vyzliekol košeľu a pritlačil ho k posteli. Pocítil akýsi nepríjemný náznak bolesti, keď si uvedomil, že jeho budúci partner vôbec nie je vzrušený. Vnímal jeho odpor voči akýmkoľvek nežnostiam.
„Ja vás ani nepoznám. Nechcem to. Nie!“ zajačal Clark. Zúrivo sebou zmietal a odmietal sa prispôsobiť.
Temný pán rozčúlene mávol prútikom. Veľmi rád by sa s ním trochu viac zaoberal. Chcel, aby si k nemu vybudoval určitý vzťah, ale už viac nedokázal čakať. Vedel, že naňho zoslali kúzlo, ktoré sa nedá zrušiť. Prešlo do časti jeho duše a on to už nemohol ovplyvniť. Preňho Clark nebol cudzí chlapec, ale súčasť jeho vlastnej osobnosti. Chcel s ním splynúť, čo najskôr. Vedel, že Dumbledore sa mu bude snažiť vziať osobu, na ktorej mu z istých dôvodov záleží. Takisto netušil, koľko ešte bude mať času a či nabudúce bude vôbec schopný sa ho dotknúť. Nebol si už ničím istý, preto chcel využiť daný okamih na naplnenie svojich túžob. Pritom zabúdal na chlapcove city a potreby, lebo nedokázal pochopiť túto stránku ľudských bytostí.
Temný pán si drsne vzal jeho pery. Chlapec sa mu snažil stále vyšmyknúť z náručia, ale on ho poriadne držal. Cítil, že ju mu z toho zle a nechce to, ale neprekážalo mu to. Pomocou magických povrazov ho pevnejšie uväznil na posteli. Chcel ho voľnejšie bozkávať a nebolo to možné, pokiaľ sa ho rukami neustále snažil odstrčiť.
„Neboj sa, budeš ma dôkladne poznať,“ násilne mu roztiahol nohy a jemne vzal do úst chlapcov penis. Mrzelo ho, že nie je aspoň trochu vzrušený. Jemne ho sal a dráždil. Jazykom prechádzal po zakázaných zákutiach. Cítil ako sa jeho vzrušenie začína prebúdzať.
Clark vykríkol od odporu. Tie pocity spôsobilo len mechanické dráždenie. Jeho pocity to však nezmenilo. Veľmi rýchlo opäť začínal upadať do stavu paniky a hystérie. Nedosiahol vyvrcholenie.
Temný pán sa sklamane zohol po akýsi drobnú fľaštičku. Vyzliekol sa, tak aby to chlapec videl, natrel si svoj penis a vstúpil do jeho otvoru. Chlapec rozčúlene zaboril spútané ruky do prikrývky. Napínal sa v putách a pohyboval sa s snahe mu uniknúť. Temný pán si však tieto pohyby vysvetľoval inak. Pripisoval im až príliš veľký význam. Užíval si tesnosť jeho tela, cítil ako v ňom znovu narastá vzrušenie. Veľmi rýchlo zaplnil jeho útroby lepkavou tekutinou.
„Vidíš, že to nebolo až také zlé. Viem, že je to pre teba ťažké, ale zvykneš si,“ spokojne ho pobozkal na pery a povolil putá.
„Zabite ma!“ skríkol chlapec. Bol celý zelený a žalúdok sa mu poriadne zdvihol. Na koberci ostala riadna kôpka. Temný pán ho musel odviesť do kúpeľne.
***


„Profesor Snape, mrzí ma to, že som sem Nevilla priviedol, ale myslel som si, že prídete obaja s Luciusom... Bolo nám len smutno. Nič viac. V Chrabromilskej veži sa k sebe správame úplne normálne... Nespíme spolu, keď nie ste s nami...“ rýchlo vysvetľoval Harry. Nemal chuť opäť znášať hnev svojho profesora.

„Verím tomu, že po dnešku sa už nebudete chcieť dotýkať môjho milenca a zapájať ho do vašich hier. Zapamätajte si Potter, že on môže bozkávať len mňa. Nikoho iného,“ sotil ho na zem tak prudko, až sa z políc zosypalo pár starších zaváranín.

„Milujem Luciusa, ale tá žiadostivosť Temného pána ma zničí. Vy tomu nerozumiete. On celý čas túži potom chlapcovi a...vy...pán...profesor...“ tlmene vzdychol, keď pocítil ako mu vyhrnul habit a donútil ho oprieť sa o stôl. Snape sa ani neobťažoval s tým, aby ho zobliekol. Cítil Potterovu túžbu po milovaní s ním, napriek citom, ktoré prechováva k jeho priateľovi. Stačilo len pár dotykov a Potter sa mu sám ponúkol. Viedol jeho ruky na správne miesta. Doslova privítal jeho penis a hlasno vzdychal vždy, keď doňho vstupoval. Nemohol tomu odolať. Potreboval to, lebo videl do spomienok Temného pána a cítil, ako sa jeho túžba znásobuje a prechádza aj doňho. Keď Snape vyvrcholil do jeho tela a nechal ho vydýchnuť. Harry sa obrátil k nemu a pevne ho objal. Chcel ho pobozkať, ale on sa nenechal.

„Potter, vzor všetkých cností,“ uškrnul sa pobavene. Chcel ho pustiť, ale chlapec ho začal bozkávať.

„Nikam nechoďte. Chcem vás ešte...“ vyhŕkol znepokojene. Dovolil mu hladiť ho po zadočku a čoraz pevnejšie sa k nemu tisol. Nemiloval ho, bola to len túžba, ale nevedel sa už vôbec ovládať. Zároveň ho zaplavila aj hanba. Srdce predsa túžilo len po Luciusovi, ale telu to bolo jedno.

„Pozrime sa aká radodajka sa z vás stala. Môj drahý priateľ Lucius by bol nepochybne hrdý, keby to videl. Nemôžeme tu ostať. Neville na nás predsa čaká. Máte byť obaja po škole. O tom, že sa mi takto ponúkate poviem aj Nevillovi. Mal by to predsa vedieť,“ ctil ako sa telo v jeho náručí nespokojne pomrvilo.
„Do vášho kabinetu predsa nikto nechodí dobrovoľne. Môžeme si to spolu pekne užívať aj s ním. Prosím, pán profesor, nebuďte taký neoblomný,“ podarilo sa mu vynútiť si jazýčkový bozk.

„Nie, Potter. Nadnes som ťa už dôkladne použil. Už ta viac nemusím znášať,“ pomocou zaklínadla privolal čarodejnícke peniaze a vtisol mu ich do rúk.

„To je pre teba. Za tvoje dnešné služby,“ veril, že ho tým dokonale odstraší.